Bol to tridsiaty siedmy ťah druhého zápasu medzi juhokórejským veľmajstrom Li Se-dolom a umelou inteligenciou AlphaGo. Softvér umiestnil svoj čierny kameň na pravej strane hracej plochy, vykonal ťah, ktorý naoko nesúvisel s predchádzajúcim priebehom hry.
Neočakávaný výber však viedol k víťazstvu počítača. Stroja, ktorý zahral spôsobom, akým by zrejme nezahral žiaden človek. Stroja, ktorý porazil jedného z najlepších hráčov súčasnosti pomerom 4:1.
Sám sa učí
Technologickou singularitou sa nazýva hypotetický okamih, od ktorého sa umelá inteligencia dokáže sama vylepšovať – stále lepšie a lepšie, rýchlejšie a rýchlejšie, až jej ľudia nebudú rozumieť.
Je to abstraktný bod, od ktorého ľudská inteligencia prestane dominovať svetu, okamih, od ktorého sa myseľ uväznená v nami vytvorenom stroji stane pre nás nepredvídateľnou.
Táto myšlienka pochádzajúca z konca päťdesiatych rokov dosiaľ patrila skôr do sveta vedeckej fantasticky a technologických vizionárov. AlphaGo však čosi podobné vzdialene pripomína.
Poslednú hru zápasu Go vyhrala umelá inteligencia Čítajte Program totiž nie je iba automatom určeným na vyhrávanie v akejsi staročínskej hre Go.
Predovšetkým je systémom neurónových sietí, systémom schopným učiť sa – a učiť sa aj na vlastných chybách, na miliónoch hier s ľudskými protivníkmi i na zápasoch so samým sebou.
V skratke, AlphaGo sa dokázal natoľko zlepšiť, že za pár mesiacov porazil jedného z najlepších ľudských hráčov v Go.
Ešte pred zápasom Li Se-dol rozprával, že výtvor inžinierov z DeepMind porazí s prehľadom 5:0 či 4:1. Sám napokon zažil zdrvujúcu porážku.
Zrod umelej mysle
Prehra človeka s počítačovým programom nie je novým zážitkom. V roku 1997 porazil v slávnom súboji počítač Deep Blue od IBM Garryho Kasparova, svetového šampióna v šachu.
