S ú to veľmi nádejné výsledky. Imunoterapia ukázala, že by mohla fungovať pri liečbe záverečných štádií rakoviny krvi. Výskumníci to oznámili na výročnom stretnutí Americkej asociácie pre pokrok vied (AAAS), ktorá sa konala koncom februára v Bostone.
Stanley Riddell z Washingtonovej univerzity, ktorý dlhodobo skúma možnosti imunoterapie v boji proti rakovine, na to stretnutí povedal: „Aby som bol úprimný, vidieť také veľké zlepšenia u pacientov s takými pokročilými formami rakoviny, je jednoducho bezprecedentné.“
Upravené T-bunky
Vedci použili na klinické skúšky upravené, takzvane reprogramované T bunky (lymfocyty). Tie hrajú hlavnú úlohu pri ochrane organizmu pred chorobami a cudzorodými látkami.
Pre skúšky vybrali výskumníci skupinu niekoľkých desiatok pacientov, ktorí, vzhľadom na pokročilý stav choroby, pred sebou mali podľa prognóz iba niekoľko mesiacov života.
V jednej štúdii sa ukázalo, že až u 94 percent pacientov s akútnou lymfoblastickou leukémiou (ALL) symptómy choroby kompletne ustúpili. Pacienti s inou formou rakoviny krvi zareagovali na liečbu vo vyše 80 percentách, viac ako polovica z nich taktiež zaznamenala kompletný ústup choroby.
Základom tejto liečby je pritom veľmi špecifická úprava T-buniek pacientov. Lekári ich najskôr museli vybrať z pacientovho organizmu a potom ich „vyzbrojiť“ receptorovou molekulou, čiže „riadenou strelou“ presne zacielenou na likvidáciu rakovinových buniek. Až potom T-bunky vrátili späť do krvi chorého človeka.
Takto upravený lymfocyt sa vyhýba zdravým bunkám rovnako ako pôvodné T-bunky, cieľom ktorých je zničiť vírusy chrípky alebo nositeľov iných infekcií či chorôb.
To je však zatiaľ viac-menej teória, prax tieto predstavy ešte stále koriguje.
Vedľajšie účinky
„Existujú dôvody na optimizmus, no aj na pesimizmus,“ povedal Riddell. Prerábanie buniek imunitného systému totiž máva za následok aj nebezpečné vedľajšie účinky, vrátane preťaženia obranných buniek.
Dvanásť pacientov malo po podaní imunoterapie horúčky, trpeli príznakmi nízkeho tlaku a neurotoxicity - dvaja dokonca zomreli. To bolo, samozrejme, veľmi nepríjemné. Dokonca aj vtedy, keď zoberieme do úvahy, že všetky klasické formy liečby vrátane chemoterapie pri týchto pacientoch úplne zlyhali. A že väčšina z ľudí, ktorí sa zapojili do experimentu, pred sebou mala dva, možno maximálne päť mesiacov života.
Problém vedľajších účinkov môže spočívať vo veľkosti dávky upravených T-buniek, akú by mal pacient dostať, aby naštartovali jeho imunitný systém, no neohrozovali jeho zdravie. Je možné, že aj tu – ako aj v mnohých iných prípadoch zásahov do organizmu - ide o individuálnu záležitosť.
Riddell sa však nazdáva, že práve úprava liečebnej dávky časom dokáže obmedziť nepríjemné vedľajšie účinky.
Ochrana na celý život?
Hematologička Chiara Boniniová z milánskej univerzity San Raffaele na stretnutí amerických vedcov v Bostone hovorila o možnostiach imunoteraipe s veľkým nadšením. V uplynulých pätnástich rokov nikdy nezaznamenala také úspešné výsledky akejkoľvek onkologickej liečby, ako keď sa použila práve táto metóda.
„Je to skutočná revolúcia,“ vyhlásila Boniniová. „T-bunky sú živé lieky, ktoré dokážu ochrániť náš organizmus prakticky počas celého života.“
Boniniová sa odvolávala na štúdiu, v ktorej vedci zistili, že „pamäťové“ T-bunky dokážu prežiť v tele pacientov až štrnásť rokov po tom, čo im ich zaviedli do organizmu po neúspešnej transplantácii kostnej drene.
Od chvíle, čo sa zoznámia so svojím protivníkom, dokážu ho zabíjať veľmi efektívne. Aj napriek tomu, že rakovinové bunky sú majstrami v rôznych metamorfózach. Ich najsilnejšou zbraňou sú mutácie, ktorými skrývajú svoju podstatu.
Imunitný systém ich preto často považuje za normálne, priateľské bunky.
Pomôžu aj inde?
Imunoterapia je novou nádejou aj pre pacientov, ktorí bojujú s inými formami tejto zhubnej choroby v najťažších formách - napríklad s pokročilou rakovinou pľúc.
Lekári z celého sveta o možnostiach novej liečby hovorili na Stredoeurópskej konferencii o rakovine pľúc koncom novembra uplynulého roku v Prahe. Zhodli sa, že imunoterapia má aj v liečbe pľúcnych nádorov veľkú perspektívu.
Iba u našich susedov na rakovinu pľúc ochorie 6500 ľudí ročne, a 80 percent z nich do piatich rokov zomrie. Tento druh rakoviny zabije toľko ľudí ako ďalšie tri najrozšírenejšie typy nádorov dokopy – teda prostaty, hrubého čreva a prsníka. Azda najväčší problém však spočíva v tom, že choroba dlho nemá závažné príznaky a väčšinou sa zistí až v poslednom štádiu, kedy už klasická liečba nezaberá.
Ako napísal časopis Týden, imunoterapiou liečili napríklad 68-ročného českého básnika a prekladateľa Petra Mikeša. Ten ocenil, že táto liečba mala menej nepriaznivých vedľajších účinkov ako „klasika“.
Hlavný zdroj: The Guardian
Zrod a možnosti imunoterapie
Metódy imunoterapie sú známe už dávnejšie. Napriek tomu ide o novú oblasť medicíny, ktorá je ešte stále vo fáze svojho zrodu. Prelomovým vedeckým objavom, ktorý každoročne vyhlasuje časopis Science, sa stala až v roku 2013.
Za jedného z jej otcov možno považovať imunológa Jamesa P. Allisona (dnes pôsobí na Texaskej univerzite v Houstone). Keď v roku 1987 francúzski vedci našli na povrchu T lymfocytov nový bielkovinový receptor, antigén 4 (CTLA-4), Allison si všimol, že bráni T-bunkám v aktivite. Napadlo mu, či by jeho odblokovanie neuvoľnilo T-bunkám ruky k útoku na zhubný nádor. A naozaj to tak bolo.
Ale až v roku 2010 sa nový liek uplatnil v praxi. Vtedy dostali pacienti s najzhubnejšou formou nádoru kože protilátku proti CTLA-4; prežili v priemere o štyri mesiace dlhšie než kontrolná skupina. Takmer štvrtina liečených pacientov prežila ešte ďalšie dva roky.
Ďalším imunologickým „kúzlom“ je využitie inej protilátky. Tá je zameraná na likvidáciu molekuly, ktorá škodí T-bunkám (objavili ju japonskí vedci taktiež už v minulom storočí). Táto molekula sa „prilepí“ na lymfocyt a núti ho k apoptóze, teda programovanej smrti. Dostala preto názov PD-1 (z anglického programmed death).
Onkológovi Drewovi Pardollovi z univerzity Johnsa Hopkinsa v Baltimore napadlo otestovať protilátku proti PD-1 na ľuďoch. Prvý experiment s 39 pacientmi a piatimi rôznymi druhmi zhubných nádorov sa začal v roku 2006. O dva roky neskôr u piatich dobrovoľníkov zaznamenali ústup ťažko liečiteľných nádorov, niektorí z nich prežili oveľa dlhšie, než zneli aj tie najoptimistickejšie prognózy.
Existuje aj iný postup, ten, o ktorom sa píše v tomto článku. Spočíva v úprave – reprogramovaní – T-buniek mimo tela pacienta tak, aby sa „naučili“ rozpoznať tumor a zaútočiť naň, keď sa vrátia späť do tela chorého.