J ednou z výnimočných vlastností ľudského mozgu je schopnosť vnímať beh času. Hokejový brankár vie presne odhadnúť, kedy k nemu doletí vystrelený puk, tanečník reaguje na rytmus s presnosťou milisekundy.
Túto schopnosť v určitej miere zvládne prakticky každý. Vôbec to však nerieši záhadu, aký mechanizmus má mozog k dispozícii, aby mohol vnímať čas.
Všade a nikde?
Bohatý výskum z minulosti ukázal, ktoré časti mozgu sú aktívne, napríklad, pri pohybe, farebnom videní alebo pri ukladaní nových informácií do pamäti.
Pokiaľ ide o inú všeobecne rozšírenú schopnosť - vnímať a merať čas -, nič podobné sa nenašlo. Preto sa mnohí výskumníci domnievajú, že schopnosť vnímať čas nemá pod kontrolou nijaká špecifická oblasť mozgu, ale je umiestnená všade, a súčasne nikde.
V posledných rokoch sa však objavujú výskumy o tom, že táto predstava nemusí byť správna.
Úlohu časovača môžu plniť iba určité kompaktné oblasti mozgu. Napríklad hipokampus a entorinálna kôra, ktorá zabezpečuje prístup zmyslových vnemov do hipokampu.
Tieto oblasti boli doteraz známe najmä vďaka rozhodujúcej úlohe pri orientácii v priestore a pri ukladaní nových informácií do pamäte (jedným z najslávnejších prípadov neurologickej literatúry je pacient H. M. – Henry Molaison – ktorý po strate dvoch tretín hipokampu a celej entorinálnej kôry stratil schopnosť dlhodobej pamäti).
Po stopách Nobelovej ceny
Úlohu určitých buniek hipokampu pri vnímaní času skúmal tím neurológa Howarda Eichenbauma z Bostonskej univerzity; jeho štúdiu zverejnil odborný časopis Neuron.
