M ineralógia je veda, ktorá má oproti chémii veľa nespochybniteľných predností. Pracuje totiž s látkami, ktoré sú väčšinou na prvý pohľad krajšie ako napríklad nevzhľadné páchnuce prášky v sklenených prachovniciach.
Napriek tomu existujú aj minerály, o ktoré zberatelia minerálov nejaký zvláštny záujem nejavia. Jeden z dôvodov je, že nikdy nevytvárajú krásne kryštály, a svojím vzhľadom sa skôr podobajú na bežné práškové chemikálie.
K takýmto minerálom patria ílové minerály. Nielen svojím vzhľadom, ale aj mnohými svojimi vlastnosťami akoby tvorili zvláštnu spojnicu medzi geológiou a chémiou. A nielen to, v skutočnosti sú ílové minerály témou aj pre iných prírodovedcov, ako sú geológovia a chemici.
Hlavný dôvod záujmu o íly spočíva predovšetkým v tom, že tieto minerály ako významná časť povrchových vrstiev zemskej kôry výrazným spôsobom ovplyvňujú na mikroskopickej aj makroskopickej úrovni mnohé deje v prírode.
Lístočkovité minerály
Druhým dôvodom tohto záujmu je najmä to, že ílové horniny z historického hľadiska aj v súčasnosti, predstavujú najvýznamnejšiu surovinu pre výrobu stavebných a keramických materiálov.
Zároveň sú však aj surovinou pre výrobu obrovského počtu moderných materiálov so širokým praktickým využitím. V súčasnej geologickej klasifikácii minerálov sa ílové minerály zaraďujú do jednej z podskupín silikátov, ktorá sa nazýva fylosilikáty.
Na rozdiel od triedenia minerálov do hlavných skupín, ktoré je založené na ich chemickom zložení, silikáty rozdeľujeme na základe ich štruktúry, teda geometrického usporiadania ich stavebných jednotiek. Týmito jednotkami sú predovšetkým SiO4 tetraédre (štvorsteny), kde centrálnym atómom je kremík, a v jeho rohoch sa nachádzajú atómy kyslíka.
Tetraédre v silikátových mineráloch môžu tvoriť samostatné jednotky, môžu byť pospájané do malých zoskupení, alebo môžu vytvárať rôzne polymérne útvary v podobe nekonečných reťazí, vrstiev alebo priestorových sietí.
Fylosilikáty majú vrstevnatú štruktúru, ktorá sa často prejavuje na platničkovitom tvare ich kryštálov. Názov skupiny odvodený od gréckeho slova „phyllon“ (list) túto vlastnosť dobre vystihuje. Typickými zástupcami týchto minerálov sú rôzne sľudy, napr. svetlá sľuda muskovit.
Medzi ílovými minerálmi a inými fylosilikátmi neexistuje z hľadiska ich chemického zloženia, štruktúry a tvaru kryštálov žiadna jasná hranica. Naopak, ílové minerály môžu mať s ostatnými fylosilikátmi často identické zloženie a zároveň aj veľmi podobný tvar. Hlavný rozdiel je vo veľkosti ich kryštálov.
Tak napríklad, kým sľudy sa v prírode vyskytujú vo forme niekoľkomilimetrových šupiniek alebo až niekoľkometrových platní vážiacich viac ako jednu tonu, ílové minerály sa vyskytujú iba v podobe jemnozrnných práškov. Keďže najmenší rozmer častíc ílových minerálov môže byť pod hranicou 100 nm, formálne spĺňajú kritérium umožňujúce zaradiť ich medzi nanočastice.
Zablatená chémia
Pri termíne ílový minerál je potrebné sa pozastaviť. Bol odvodený od historického názvu sedimentárnej horniny íl, ktorý pochádza dávno spred obdobia, keď sa už niečo vedelo o štruktúre minerálov.
Týmto názvom sa označoval prírodný materiál vyznačujúci sa schopnosťou vytvárať s vodou plastické zmesi.
Je zaujímavé, že dnes, keď všetky minerály sú už jasne definované ich štruktúrou, sa ílový minerál určuje pomocou odvolania sa práve na tú istú vlastnosť, ktorá je známa ľudstvu už odnepamäti.
