TEXT: Juraj Littva / Quark
Katedra geológie a paleontológie, Prírodovedecká fakulta UK
Text pôvodne vyšiel v magazíne Quark.
V äčšina ľudí platňovú tektoniku pozná ako teóriu o pohybe kontinentov. Táto teória však vysvetľuje množstvo fenoménov vrátane vzniku oceánov, hlbokomorských priekop a pohorí, zemetrasení či vulkanizmu.
Hlboké oceány
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sa na webe surfuje? Web po slovensky znamená sieť. Nebolo by logickejšie použiť slovo liezť? Web pre svoju ohromnú veľkosť je zdrojom webových metafor ako podobné, zdanlivo nekonečné miesto – oceán.
Preto surfujeme na webe plnom pirátov, navigujúc sa cez toky dát. Pri nesmiernej rozlohe oceánov však často zabúdame na ich obrovskú hĺbku. Priemerná hĺbka oceánov je tri kilometre. Len na porovnanie: po uložení Tatier na priemerné oceánske dno by z vody netrčali ani ich najvyššie končiare.
“Tajomstvo hĺbky oceánov spočíva vo vrchnej, pevnej časti Zeme
„
Najhlbšie miesta oceánov – hlbokomorské priekopy s maximálnou hĺbkou asi 11 km – pohodlne presiahnu najvyššie miesta na Zemi (takmer 9 km), ba aj bežnú letovú výšku komerčných lietadiel (približne 10 km).
Tajomstvo hĺbky oceánov spočíva vo vrchnej, pevnej časti Zeme zvanej litosféra, ležiacej na nižšej, horúcej a poddajnej vrstve (astenosfére). Litosféra pod oceánskym dnom je tenšia a tvoria ju ťažšie horniny, než sú horniny tvoriace hrubšiu kontinentálnu litosféru. Kontinenty tak zo svojho okolia vytŕčajú ako ľadovce, vyčnievajúce nad vodou. Keby sa nám podarilo vysušiť oceány, boli by sme pri pohľade na ich dno prekvapení.
Oceány sú paradoxne najhlbšie pri svojich okrajoch, a nie v strede, kde sa nachádzajú reťazce vyvýšenín tiahnuce sa Zemou ako švy na bejzbalovej loptičke. Tieto stredooceánske chrbty sú kolískou oceánskeho dna. Zemská litosféra nie je súvislá, ale delí sa na niekoľko samostatne sa pohybujúcich platní. Na chrbtoch sa litosférické platne vzďaľujú.
Do rozširujúcej sa trhliny preniká magma, ktorá sa po svojom stuhnutí stane súčasťou nového oceánskeho dna. Tento proces sprevádza intenzívny vulkanizmus, chrbty sú však okrem jedinej výnimky (Island) ukryté pod morskou hladinou, ľudstvo si ho preto všimne len málokedy.
Oceány sa pri stredooceánskych chrbtoch neustále rozširujú, niekde sa teda musia zmenšovať.
Strašidelné priekopy
Kde je kolíska, tam bude aj hrob. Po svojom vzniku sa mladé oceánske dno pomaly posúva k miestu svojho zániku – subdukčnej zóne. Tu sa blížia k sebe platne a podsúvajú sa pod seba, nastáva subdukcia jednej platne pod druhú.
Ako to pri umieraní zvykne bývať, mladší víťazia: staršie platne sú ťažšie, preto subdukujú, podsúvajú sa pod mladšie platne. Výnimkou sú kontinenty, ktoré predstavujú nesmrteľných podvodníkov – sú priľahké, a tak sa oceánska litosféra vždy zasúva pod kontinentálnu.
Prejavy subdukčných zón sú strašidelné a nesmierne ničivé. Vznikajú v miestach čiernej temnoty, mrazivej vody a drvivého tlaku – v hlbokomorských priekopách, kde sa prapodivné, ešte vždy málo prebádané organizmy mlčky prizerajú, ako dno pomaly umiera.
Subdukujúcu platňu zaťažuje hmotnosť nasúvanej platne, vďaka čomu sú tieto miesta neuveriteľne hlboké. Pri ponáraní do vnútra Zeme sa subdukovaná platňa taví a roztavený materiál stúpa späť k povrchu. V okolí takýchto zón sa preto nachádzajú reťazce sopečných ostrovov (napríklad Mariany) a sopečných pohorí (ako Andy).
Silné zemetrasenia v Japonsku či v Indonézii a s nimi spojené cunami sú dôsledkom pohybu platní pri subdukcii. Čo sa však stane, ak sa v súboji o život stretne nesmrteľný s nesmrteľným? Čo ak sa stretne kontinent s kontinentom?
Majestátne pohoria
Pri pohľade na majestátne štíty týčiace sa vysoko nad okolitou krajinou sa priam núka predstava, že sú pohoria nejakým spôsobom vyzdvihované.
