TEXT: Matúš Halás
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
J eho fyzikálne zákony by pokojne stačili na umiestnenie satelitu na obežnú dráhu okolo Zeme. Pravidlá, s ktorými pred stáročiami prišiel Isaac Newton sú na to dostatočne presné.
Francúzsky matematik Urbain Le Verrier vďaka nim dokázal dokonca v polovici 19. storočia predpovedať nielen existenciu, ale aj polohu dovtedy neznámej planéty Neptún. Stačilo mu pozorovanie obežnej dráhy Uránu okolo Slnka, ktorá vykazovala pravidelné odchýlky.
Samotná Einsteinova všeobecná teória relativita je však podstatne presnejšia, a práve to sa zdá pri výskume vesmíru ako najdôležitejšie. Najmä, ak sa jedná o veľmi veľké vzdialenosti, ktoré sú vo vesmíre úplne bežné.
Problémová planéta
Trochu inak ako Neptún sa správa planéta Merkúr. Ten istý Le Verrier pozoroval aj pohyb tohto telesa, no akokoľvek sa snažil, nedokázal ho úplne vysvetliť pomocou vtedajšej fyziky. Dráha, po ktorej Merkúr obieha, sa totiž postupne mení.
Tá zmena je naozaj maličká, pričom 92 percent z nej možno odvodiť pomocou newtonovských zákonov a ním definovanej gravitácie ostatných planét.
“Celé dni som bol od radosti a vzrušenia bez seba.
„
Zvyšnú časť zmeny sme však až do vytvorenia všeobecnej teórie relativity vysvetliť nedokázali. Einstein objasnenie stáčania dráhy obehu Merkúra dokonca považoval za jednu z kľúčových skúšok svojej teórie. A jeho výtvor touto skúškou prešiel.
Keď medzi 15. až 17. novembrom 1915 dokončil výpočty po finálnej úprave svojich rovníc a výsledok presne zodpovedal astronomickým pozorovaniam, zostal podľa vlastných slov „celé dni bez seba od radosti a vzrušenia“.
Obeh Merkúra sa konečne podarilo úplne vysvetliť.
Ďalším z kľúčových experimentov na overenie platnosti Einsteinovej teórie bolo meranie ohybu slnečných lúčov zo vzdialených hviezd pri ich prechode okolo Slnka.
Pozorovať to ale možno len za určitých podmienok.
