WASHINGTON, BRATISLAVA. Gregory Peck vo filme Snehy Kilimandžára podľa predlohy Ernesta Hemingwaya skolí niekoľkými výstrelmi útočiaceho nosorožca.
Okrem človeka však tento obrovský cicavec v podstate nemá žiadneho prirodzeného predátora. Veľmi podobne je to aj v prípade dospelých slonov či hrochov.
Štúdia v americkom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences však ukazuje, že dávno vyhynuté druhy obrovských bylinožravcov - akými boli mamut či mastodont - nemali núdzu o predátorov. A neboli nimi iba ľudia.
Mýlil sa Darwin?
Už Charles Darwin sa vo svojej knihe O pôvode druhov zamyslel nad tým, že slony a nosorožce nenapáda žiadna dravá šelma a "dokonca aj tiger v Indii veľmi zriedka naberie odvahu zaútočiť na mláďa slona v blízkosti matky".
Paleoekologička Blaire Van Valkenburghová z Kalifornskej univerzity a jej tím spolupracovníkov sa však rozhodli preskúmať, či čosi podobné platilo aj v dávnej minulosti.
Vedci museli najskôr zistiť, do akej veľkosti vlastne dorastali bylinožravce a mäsožravce v pleistocéne. Ten trval zhruba posledných 2,5 miliónov rokov a skončil s poslednou ľadovou dobou asi pred 12-tisíc rokmi.
Žili počas neho rozmerné cicavce ako mamuty, mastodonty či rôzne šabľozubé šelmy.
Práve pomocou tisícok meraní fosílnych kostí týchto zvierat a ich následného porovnania s dnešnými spríbuznenými druhmi dokázali vedci odhadnúť nielen veľkosť dospelých jedincov ale aj ich mláďat.
