SME

Starnúca krajina nie je pre starcov

Starnúca krajina nie je pre starcov

Nie je zaručené, že dnešným tridsiatnikom alebo štyridsiatnikom sa o pár desaťročí bude starnúť ľahšie.

Vojtech umieral na jednej z ôsmich kovových postelí natlačených v strohej nemocničnej izbe. Na oknách boli mreže a jediným vľúdnym zvukom bolo hrkútanie holubov, ktoré občas pristáli na rímse. Jeho zdravotný stav neumožnil, aby umieral doma vo svojej izbe, ktorá ho uväznila potom, ako bol odsúdený na predčasnú starobu. Zomrel deň pred tým, než ho rodina mohla previezť do dôstojnejšej čakárne na smrť. On už nechcel čakať.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Vedci ukázali, ako využiť sklo pri 3D tlači

Vraj to s ním nemuselo tak dopadnúť. Veď si mohol aj po šesťdesiatke nájsť nejakú prácu, mohol chodiť na huby, chytať ryby alebo cestovať do krajín, ktorých mená poznal len zo školského atlasu. Ale nemohol.

Stratená generácia

Narodil sa pár dní po skončení druhej svetovej vojny a kým do jeho krajiny skutočne dorazila demokratická revolúcia, tak mal takmer štyridsaťpäť rokov. Keď neskôr po viac ako tridsiatich rokoch prišiel o svoju prácu, tú jedinú, ktorú celý život mal, tak ho nikto v jednej z tých hladových dolín nezamestnal. Povedali mu, že je starý. Aj keď sa tak necítil, chcel rýchlo zostarnúť, aby mohol byť dôchodcom a nemusel čeliť otázkam, či má nejakú prácu.

Bol tvrdý a zaťatý človek, a tak starol oveľa rýchlejšie, než sa starne za jedno desaťročie.

A podobne starla jedna celá generácia, ľudia, okolo ktorých sa revolúcia prehnala ako rýchlik, ktorý na ich stanici ani len nespomalil a oni doň nestihli naskočiť.

Vždy pripravený?

Nie je však zaručené, že dnešným tridsiatnikom, ktorým ešte vršok ambícií nedovolí vidieť za horizont päťdesiatky, sa o pár desaťročí bude starnúť ľahšie. Pre mnohých tak nie je bytostne dôležitá debata o tom, ako sa bude žiť v krajine, kde počet starých ľudí bude narastať.

Niektorí dokonca dúfajú, že technologický pokrok to vyrieši a čas, keď umne naprogramované roboty pomôžu babičke umyť si vlasy a zašnurovať topánky, nie je storočia vzdialený.

Poznanie, že naši rodičia zostarli, niekedy prichádza ako druh blesku, ktorý nás zasiahol nepripravených. Na mnohých miestach sa spolužitie generácií v jednom priestore prerušilo, a tak staroba často nie je v našich obydliach každodenným hosťom. Niekedy starnutie vnímame ako chorobu, a nie ako prirodzený stav.

Existuje obrovský počet podporných internetových skupín o tom, ako sa postarať o novorodené dieťa, ako prekonať rozchod alebo ako napísať bombastický životopis, ktorý zaručí úspech. Diskusné stránky o tom, ako sa postarať o starnúceho rodiča, však už tak ľahko nenájdete.

Súčasťou osláv bude kladenie vencov na cintoríne v Handlovej. (zdroj: TASR)

Na Slovensku staroba nebude ľahšia

Táto krajina nie je pripravená na starnutie svojho obyvateľstva. Chýbajú nám dôstojné miesta na umieranie pre tých, ktorí nebudú mať to šťastie, aby umierali medzi blízkymi doma.

Domovy dôchodcov často nie sú vľúdne miesta, hoci ten posledný domov, z ktorého človek odchádza, by takým mal byť.

Obraz usmievavých starčekov s lesknúcimi sa zubnými protézami sediacich na nádvorí bytového komplexu pochádza nanajvýš z amerického filmu alebo z reklamného letáka na súkromný penzión pre dôchodcov, ktorý si väčšina slovenských seniorov zo svojho dôchodku dovoliť nemôže.

Niektorí z nich žijú v panelových džungliach a ich jedinou spoločenskou aktivitou je nákup v samoobsluhe alebo návšteva obvodného lekára. Občas sa pokúsia o nejaký ten rozhovor v miestnom autobuse, ale dnešný mestský tvor sa v autobuse s neznámym málokedy porozpráva.

Sú často redukovaní na čakateľov: čakajú na telefonát od vnúčat alebo na rodinnú návštevu. Kým ešte vládzu. Aká je pravdepodobnosť, že o dvadsať rokov sa bude starnúť ľahšie?

Pomalí, drahí a neefektívni?

Firmy väčšinou nemajú plán pre svojich starnúcich zamestnancov, ktorých už nenaučia nové triky. Majú ešte dobrých pár rokov do dôchodku, ale väčšinou nemajú šancu udržať sa v jednom jazdnom pruhu s generáciou počítačových skratiek a merateľnej efektivity. A ten druhý jazdný pruh si firma často nemôže dovoliť prevádzkovať.

Životná skúsenosť je síce vzácna, ale v prostredí, kde sa technológie menia rýchlejšie než ročné obdobia, upgrade je chlebom každodenným a skratky nahrádzajú vety, niet tú skúsenosť kedy vyhodnotiť ani odovzdávať.

Často nás zachvacuje netrpezlivosť, keď robia veci iným, pomalším spôsobom, ako ich robíme my. Ich nápady často zavrhneme ešte skôr, než ich dopovedia, lebo voňajú ako uteráky zo skrine starej mamy.

Chceme, aby s nami držali krok, tak ako o pár desaťročí to od nás budú chcieť ďalšie generácie, a my náročnosť tej požiadavky pochopíme až potom.

Čo ešte vôbec chcete?

John mal vyše šesťdesiat rokov, keď začal učiť žurnalistiku v Londýne. Predal svoj dom a kúpil si nový byt v časti mesta, kde vždy túžil bývať. Od skorej jari, až kým mu mráz v neskorej jeseni nepálil tvár, jazdil na bicykli. Pracoval na Blízkom východe, v Afrike a cestoval po východnom pobreží Ameriky. Stovky jeho priateľov sa z jeho statusov na sociálnej sieti dozvedali, kde práve bol a čo plánuje.

Občas mu smrť nejakého bývalého kolegu alebo spolužiaka zo strednej školy pripomenula krehkosť bytia, ale bol rozhodnutý, že kým bude vládať, nebude sedieť na obrubníku a prizerať sa, ako popri ňom kráča život. Chcel sa na ňom plne zúčastňovať.

Gac Filipaj 19 rokov umýval dlážku na prestížnej Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Na stránky novín sa dostal, keď ako päťdesiatdvaročný získal na tej istej univerzite bakalársky titul. Nebol to jeho vek, ktorý ľudí zaujal, ale skôr príbeh dlhoročného upratovača, z ktorého sa stal študent.

Na amerických univerzitách nie je neobvyklé, že študujú aj ľudia po päťdesiatke. Jeden z najstarších študentov Británie Bertie Gladwin si prevzal diplom, keď mal deväťdesiat rokov.

Poberaj sa starec

Mali by podobné životy aj starnúci Slováci, ak by mali na to dostatok peňazí? Je u nás spoločenská atmosféra podporujúca aktívny zrelý vek?

Slovenská spoločnosť starších stále umelo spomaľuje a mnohých odsudzuje na starobu dávno predtým, než na ňu dozreli. Šesťdesiatročného človeka rutinne odpíšeme ako starého, ale on môže mať pred sebou ešte dvadsaťpäť rokov, čo je vlastne celá dĺžka života mladého človeka, ktorý ho na pracovnom trhu často nahrádza. Učí sa rýchlejšie a je lacnejší. Dnes. Ale bude sa mať o pol storočia kto oňho postarať?

Nemali by sme sa poučiť zo skúsenosti tých národov, ktoré už teraz čelia výzvam veľkých rozmerov pre vysoký podiel starnúceho obyvateľstva v populácii?

Podľa BBC Japonsku, jednému z etnicky najhomogénnejších krajín, do roku 2025 bude chýbať asi milión zdravotných sestier a sociálnych pracovníkov.

Bude to horšie

Neinšpirujeme ľudí, aby starli aktívne. Chceme, aby oddychovali, podľa možnosti tak, aby sa nám nemotali popod nohy. Starci, seniori, starčekovia: priraďujeme tieto prívlastky bežne aj ľuďom, ktorí sa ešte nechcú s nimi stotožniť. A prečo by aj mali?

Ako budeme starnúť my? V akom prostredí budeme čakať na odchod? Nie sú to otázky, ktoré dnešným tridsiatnikom alebo štyridsiatnikom nedovolia spávať. Ale ak si tie otázky nezačneme klásť dnes, tak sa môže stať, že budeme z tohto sveta odchádzať rovnako smutne, ako odchádza tá stratená generácia.

Čítajte ďalej

Filozof Metzinger: Pocit kontroly nemajú malé deti ani 'zhulení'

Umelá inteligencia môže mať vyššiu mieru sebakontroly ako človek, povedal pre SME profesor teoretickej filozofie THOMAS METZINGER.

Thomas Metzinger pôsobí ako profesor teoretickej filozofie na univerzite Johannesa Gutenberga v Mainzi. Vo výskumoch sa zameriava na analytickú filozofiu mysle a kognitívnu vedu, ako aj na prepojenia medzi etikou, filozofiou mysle a antropológiou.

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali novú Nokiu 3310 Foto

Nové smartfóny Nokie majú čistý Android, nízku cenu a dobrý hardvér.

Ilustračné foto.

Civilizáciu Aztékov zničila európska zbraň, nevedeli proti nej bojovať

Za kolapsom rozvinutej juhoamerickej civilizácie môže byť aj pandémia paratýfusu.

Aztékovia vedeli bojovať s Cortézovými vojakmi, ale proti európskym chorobám boli bezmocní.

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva robia špičkovú vedu

Päť ústavov Slovenskej akadémie vied vytvára výskum, ktorý nestojí na pevných základoch, tvrdia výsledky nezávislého auditu.

Predseda Slovenskej akadémie vied Pavol Šajgalík, a predsedníčka hodnotiaceho panelu Marja Makarowová počas tlačovej konferencie SAV k výsledkom nezávislého hodnotenia medzinárodného nezávislého panelu expertov.

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život Plus

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét. Tri z nich môžu mať oceány z tekutej vody.

Umelecké zobrazenie hviezdy TRAPPIST-1 a jej planét. Mraz, vodné mláky a para ukazujú, ktoré z planét by mohli mať na povrchu kvapalnú vodu.

Ako vyzerajú svety mimo slnečnej sústavy? Pozrite si najkrajšie exoplanéty Foto

Vedci predpokladajú, že okolo každej hviezdy krúži aspoň jedna planéta.

Exoplanéta HD 209458 b má prezývku Osiris. Ide o prvú planétu, ktorú videli prechádzať cez svoju hviezdu.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop