Bruno Lopez z Observatoire de la Côte d'Azur v Nice (Francúzsko) s kolegami v článku pre časopis Astrophysical Journal konštatuje, že umierajúce hviezdy, ktoré sa rozpínajú a tým dočasne zjasňujú, môžu zohriať svoje predtým zamrznuté vzdialené planéty. To na nich vytvorí dostatočne dlhodobé kvapalné prostredie, vhodné pre vznik a evolúciu života.
Známe pozemské formy života bez výnimky vyžadujú kvapalnú vodu. Z toho vychádza aj pátranie po živote v slnečnej sústave a všeobecne vo vesmíre. Takzvaná obývateľná zóna okolo hviezdy je pás, kde teplotné pomery dovoľujú stabilnú existenciu kvapalnej vody na tamojších planétach. (Čiže: kde je dosť chladno na to, aby sa nevyparila a súčasne dosť teplo na to, aby nezmrzla.) Pri Slnku je to 0,95 až 1,67 astronomickej jednotky (AU - vzdialenosť Zem-Slnko).
Lopez s kolegami vypočítali polohy obývateľnej zóny pre staršie hviezdy, ktoré už prestali vo svojom stredovom jadre stabilne termonukleárne spaľovať vodík z kategórií podobrov a červených obrov s hmotnosťami 1-2 hmotností Slnka. Také hviezdy pozvoľne zväčšujú svoj polomer a svietivosť. Ako sa "nafukujú", ich obývateľná zóna sa podľa toho posúva von.
Pobyt predtým zamrznutých planét v obývateľnej zóne, vzdialených od hviezdy 2-9 AU, Lopezovmu tímu vychádza od niekoľkých stoviek miliónov až po niekoľko miliárd rokov. Prípad Zeme naznačuje, že život sa dokáže vyvinúť za 0,5-1 miliardy rokov. Takže spomenutá dĺžka pobytu v obývateľnej zóne by mohla stačiť. Lopezov tím na základe toho narátal do 100 svetelných rokov od Slnka (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km) ďalších asi 150 hviezd, pri ktorých by sa mohli vyskytovať planéty so životom. V našej Slnečnej sústave by takto po niekoľkých miliardách rokov dostal druhú šancu prípadný život na Marse či ešte inde - pôvodný, alebo prirodzene (meteoritmi) respektíve umelo "zasiaty" zo Zeme. (urb)
