 Tropické mangrovníky zachránili 26. decembra v juhovýchodnej Ázii tisícky životov. Zaslúžili by si preto lepšiu ochranu ako doteraz. Na snímke je najvyšší vodopád na Srí Lanke vo Wallavaye, ukrytý v mangrovníkoch. FOTO - REUTERS |
Prichádzajú, či chceme či nechceme, či sa im bránime alebo či sme sa naučili s nimi žiť. Svedectvo v priamom prenose znásobuje hrôzu do globálnych rozmerov, vyvoláva však aj vzájomnú pomoc alebo aspoň súcit.
Neboli to katastrofy, ale prírodné javy
Tak to bolo aj koncom roku 2004, keď sa na Slovensku prehnala veterná smršť. Vďaka informačným technikám narástla do veľkých rozmerov. Potom nás však zahltili informácie o skutočne globálnej hrôze, spôsobenej tsunami v juhovýchodnej Ázii.
Oba tieto zdanlivo nesúvisiace prírodné deje majú však spoločné znaky. Prvým je ich ťažká predvídateľnosť, ďalším úplná bezmocnosť pri snahe ovplyvniť ich. Nie sú to ekologické katastrofy, ako sa často a nesprávne označovali, ale prirodzené prírodné javy, ktoré tu vždy boli, sú a budú a my im nezabránime.
V Tatrách 19. novembra padlo viac ako 12 000 hektárov lesa, veterná smršť je však jav prirodzený a vždy bol a bude pevne zviazaný s dynamikou prírody. Z lokálneho pohľadu to v priamom prenose spočiatku vyzeralo hrozivo (veď ide o národný park). Naozajstnú apokalypsu však priniesli obrazovky, noviny a internet 26. decembra z krajín na pobreží Indického oceánu. Počet obetí nemá v novodobých dejinách obdobu, materiálne škody sa stále presne nevyčíslili.
Ani toto však nebola ekologická katastrofa.
Poučenie z roku 1883
Pravdepodobne oveľa intenzívnejšia udalosť sa tam stala v roku 1883. Vtedy tektonická a seizmická aktivita rozvlnila oceán a navyše vybuchla sopka na ostrove Krakatoa pri Indonézii. Vtedy chýbal informačný systém a štatistiky, preto sa straty na životoch a ostatné dôsledky len odhadujú - asi na štvrtinu v porovnaní s dnešnými.
V tom je ďalší spoločný znak s víchricou na Slovensku. Bolo ich u nás za posledné veky veľa, ibaže sa o takých rozsiahlych škodách a dôsledkoch toľko nehovorilo a nepolemizovalo v priamom prenose.
Pláže namiesto mangrovníkov
Vo februári sa na pozvanie Thajska konalo v Bangkoku zasadnutie Poradného orgánu pre vedu, techniku a technológiu Dohovoru o biologickej diverzite (CBD SBSTTA). Tento orgán sa považuje za najväčšiu odbornú autoritu OSN v otázkach životného prostredia a ochrany prírody. Venoval sa okrem iného aj hodnoteniu rizík vyplývajúcich z porušenia ekologickej rovnováhy aj na pobreží atakovanomh tsunami v Indonézii, Thajsku a na Seycheloch.
Za posledné polstoročie tu odstránili v nízkych pobrežných prílivových pásmach viac ako 90 percent prirodzených hustých mangrovníkových porastov (stromy a kry dorastajúce do výšky troch metrov s vysokou schopnosťou adaptácie a unikátnou vitalitou, hovorí sa im kráčajúce stromy) osobitne tam, kde ploché pobrežia nepresahovali výšku 1,5 metra nad morom. Zmenili sa na atraktívne piesočné pláže, prístavy alebo hotelové, obytné a rekreačné komplexy (vrátane hustého osídlenia rybárskych komunít). Práve tieto oblasti utrpeli najviac, pretože sa stratila prirodzená bariéra, ktorá mohla znížiť deštrukčný efekt vĺn.
Tam, kde sa porasty zachovali, boli škody nižšie odhadom až o 90 percent. Dokázali to aj satelitné zábery vývoja troch za sebou nasledujúcich tsunami v Indonézii a ich dôsledkov v rozmedzí 50 až 130 minút od vzniku seizmickej aktivity v oblasti plochého pobrežia bez porastu v porovnaní s oblasťami so zachovaným hustým porastom.
Podobný efekt sa prejavil aj pri koralových útesoch v oblasti súostrovia Seychelly. Zdravé koralové štruktúry v porovnaní s narušenými (nech už plavbou, rybolovom alebo klimatickou zmenou) tu fungovali ako významná bariéra.
Reálne môžeme predpokladať, že práve vďaka stavu prírodného prostredia boli v roku 1883 oveľa menšie škody. Vtedy ešte mangrovníky husto zarastali pobrežie a aj hustota osídlenia, najmä v tesnej blízkosti litorálnej čiary, bola nižšia. Akokoľvek by bolo zemetrasenie intenzívne, jeho ničivý prejav je hlavne vo vzniku vĺn na pokojnom mori, ktoré - keď ich nemá čo stlmiť - sa stávajú ničivými a totálne deštrukčnými.
Nenariekajme - zvykajme si
Tatry a tsunami majú ešte niečo spoločné. Je to postoj väčšiny štátnych zástupcov, samosprávy a podnikateľov v oblasti turistiky a rozvoja. V zasiahnutých oblastiach viac-menej unisono odmietli obnovu mangrovníkových lesov znížením plôch pláží, ciest, parkov a rekreačných a prístavných priestorov; radšej budú platiť horibilné sumy za varovný systém. Ten je však iba o úteku pred vlnou (do 30-40 minút od registrácie zemetrasenia), nie o znižovaní škôd.
Aj v Tatrách, ktoré sú druhým najväčším ekonomickým priestorom Slovenska, sa už roky obchádzajú vedecké a odborné názory. Pred obnovou prirodzených vlastností a funkcií národného parku a jeho biodiverzity má prednosť krátkozraké úzko pragmatické riešenie.
Vietor nie je ekologická katastrofa, jej základy sa položili dávno a udržiavame ju našou zbytočnou snahou získať krátkodobú nadvládu nad prírodou. Víchrica môže prísť zajtra, o mesiac či o rok, môže dôjsť k pôdnej erózii, povodniam, môžu sa premnožiť nebezpečné živočíšne druhy. Ak robíme to, čo robíme, nenariekajme viac nad ekologickými katastrofami a zvyknime si na periodicitu odstraňovania škôd aj na smútok obetí.
Ako sa bránil les pred ničivými silami prírody kedysi
Vlastnosti prírodného lesného ekosystému stratil aj les plytko koreniacich smrekov, vysadený v Tatrách na začiatku minulého storočia ako reakcia na rozsiahle odlesňovanie v 18. a 19. storočí. Staré snímky Tatier a charakter potenciálnej vegetácie umožňujú predstaviť si, ako fungoval obranný a revitalizačný mechanizmus karpatských lesov. Silný vietor tu bol a vždy bude. Keby nebol narušený pôdny kryt a hydrologický cyklus, keby les mal prirodzenejší charakter, zachovávajúc si prirodzenú skladbu druhov a rozloženie biotopov (biodiverzity), mohol by sa aj silnému vetru lepšie brániť. Následky by boli určite menej citeľné a hlavne by sa les opäť rýchlo obnovil, podobne ako zničené mangrovníkové lesy pobrežia Indického oceánu potom, čo sa polámali pri znižovaní deštrukčnej sily tsunami.
Príroda má stále najväčšiu silu. Pohyb litosférickych dosiek nemožno ovplyvniť alebo eliminovať. Silný vietor je síce predvídateľný, nedokážeme však zmeniť jeho smer, intenzitu či charakter (v tom období sa podobné veterné smršte vyzúrili aj v Škandinávii a inde). Vieme však ovplyvniť charakter prirodzených funkcií biodiverzity (prírody) a jej samoobnoviteľné mechanizmy. Fungovali milióny rokov, kým ich nenarušil človek.
Autor: RNDr. PETER STRAKA, PhD.c (autor pracuje v DAPHNE -Inštitút aplikovanej ekológie, je členom SBSTTA)
