Vírus však neustále jemne obmieňa svoj hemaglutinín a neuraminidázu, takže sa nabudúce dostaví v podobe, ktorú ľudský imunitný systém nepozná. Raz za čas sa obe bielkoviny vyvinú do úplne nového variantu, proti ktorému ešte ľudia nemajú nijakú obranu.
V roku 1918 sa takto objavil vírus podtypu H1N1. Spôsobil takzvanú španielsku chrípku, ktorá zabila podľa niektorých údajov 20 miliónov, podľa iných dokonca 40 miliónov ľudí.
V roku 1957 si niekoľko miliónov životov vyžiadala ázijská chrípka (podtyp H2N2).
Hongkonská chrípka, vírus H3N2, usmrtila v roku 1968 asi milión ľudí.
Súčasný ázijský vírus vtáčej chrípky je podtypom H5N1. Ľudia proti nemu doposiaľ nemajú imunitu. Prirodzeným rezervoárom pre všetky chrípkové vírusy bývajú vtáky. Od nich sa môžu nakaziť priamo ľudia alebo prasatá, v ktorých sa vírus ďalej vyvíja, kým sa prenesie na ľudí. Vírusy sa nedokážu samé rozmnožovať, potrebujú na to hostiteľskú bunku, ktorú obsadia. Kým ju stačia zničiť, prinútia ju, aby namiesto vlastných bielkovín produkovala tie vírusové. (jet)
