Farmár ukazuje zamrznutý grapefruit 1. februára vo východošpanielskej Valencii. Polovicu ovocnej úrody v regióne, odkiaľ pochádza väčšina španielskych pomarančov, mandariniek, citrónov a grapefruitov, vyčerpali nezvyčajne nízke teploty. Aj to sú dôsledky extrémnych výkyvov počasia. FOTO - TASR/EPA
Debata o globálnom otepľovaní a jeho príčinách je - podľa najnovšieho čísla týždenníka The Economist - čoraz hnevlivejšia a zatrpknutejšia. Názorové rozdiely sa vyostrujú nielen medzi jasne definovanými oponentskými tábormi "klimatických alarmistov" a "klimatických skeptikov", ale aj v ich vnútri. Obidvom pribúdajú disidenti.
Politikom sa črtá vážna dilema: Majú sa v dnešnej, ekonomicky povážlivej situácii, snažiť o nápravné opatrenia? Veď by tak vedome obmedzili potenciál rozvoja svojich krajín. Alebo majú ignorovať varovania odborníkov?
Zaujímavý vklad do diskusie teraz v časopise Nature predložila švédsko-ruská pätica bádateľov.
Stáročné výkyvy
Anders Moberg, Karin Holmgrenová a Wibjörn Karlén zo Štokholmskej univerzity s Dmitrijom Sonečkinom a Ninou Dacenkovou z Ruského strediska hydrometeorologického výskumu v Moskve sa podujali na neľahkú úlohu: zrekonštruovať výkyvy klímy v období od začiatku nášho letopočtu, teda za posledných zhruba 2000 rokov.
Systematické merania teploty na zemskom povrchu prebiehajú iba približne 150 rokov. To je dosť málo na to, aby sa dal odvodiť charakter prirodzenej premenlivosti klímy v meradle stáročí. No práve takú časovú škálu by klimatológovia potrebovali, aby odhadli, čo nás azda očakáva v blízkej budúcnosti. A rozlíšili antropogénnu a prírodnú zložku(y), spôsobujúce klimatické zmeny. Dôležité je tiež určiť citlivosť klímy na zmeny obsahov skleníkových plynov vypúšťaných do atmosféry.
Záznamy minulých teplôt sú samozrejme nepriame. Pochádzajú nie z vedeckých, ale z prírodných archívov, ako sú letokruhy stromov, ľadové stĺpce z hĺbkových vrtov, pomery rôznych izotopov v sedimentoch a zvyškoch rastlín či živočíchov.
Z kroník a záznamov pre posledné dve tisícročia vyplýva existencia aspoň dvoch klimaticky rozdielnych stáročných intervalov.
Po prvé, takzvaného Stredovekého teplého obdobia v rokoch 1200-1400, ktorého začiatok však niektorí odborníci kladú skôr, do 10. či 11. storočia.
Po druhé, takzvanej Malej doby ľadovej v rokoch 1600-1850, ktorá sa opäť podľa niektorých začala skôr. Podobné dve obdobia, najskôr teplé a potom studené, zrejme jestvovali aj v 1. tisícročí našej éry.
Nežijeme aj my v takomto výkyve? A keďže priemyselnej revolúcii predchádzalo chladné obdobie, neotepľovalo by sa tak či onak aj bez ňou vyprodukovaných skleníkových plynov?
Svedectvo "vlniek"
Moberg s kolegami skombinovali krátkodobé pohľady na klimatické zmeny v meradle rokov a niekoľkých desaťročí, aké poskytujú napríklad letokruhy, s dlhodobejšími v meradle viacerých desaťročí a stáročí, aké poskytujú sedimenty a ľadovce. Prvé ukazujú amplitúdu teplotných zmien v poslednom tisícročí asi 0,5 stupňa, druhé dvojnásobnú, teda na úrovni 1 stupňa.
Umožnila im to dnes vo vede a technike hojne aplikovaná vlnková (wavelet) transformácia - špecifická metóda analýzy časových sérií - pri spracúvaní údajov. Oproti klasickým štatistickým metódam má viacero výhod, ktoré ju robia objektívnejšou.
Vedci súhrnne analyzovali údaje z 18 lokalít na severnej pologuli. Jedenásť dlhodobejších, sedem krátkodobejších. Celkovo potvrdili výsledky, ktoré poskytujú dlhodobejšie pohľady na klímu: Teplota počas stáročí kolíše o asi 1 stupeň. V rekonštrukcii dominujú dve teplotné maximá (okolo rokov 1000 a 1100) a výrazné minimum v 16. a 17. storočí. Spomenuté stredoveké maximá zodpovedajú väčšine 20. storočia. Strmý rast priemernej teploty v jeho závere, od záveru 80. a najmä v 90. rokoch, však v posledných dvoch tisícročiach nemá precedens.
Nová rekonštrukcia, ktorú urobil Mobergov tím, je v súlade s klimatickými modelmi, simulujúcimi účinky faktorov ako slnečný osvit, aerosoly (najmä sírové) zo sopečných výbuchov a zmeny obsahu skleníkových plynov.
Čo z toho vyplýva?
Autori za najdôležitejší výsledok analýzy považujú zistenie, že prirodzená premenlivosť klímy v meradle stáročí je podľa všetkého výraznejšia, ako sa bežne myslí. Zväčša ju spôsobujú prírodné faktory - zrejme predovšetkým reakcia na meniaci sa slnečný osvit.
To však neznamená, že prudké oteplenie, ktoré zaznamenávame v posledných desaťročiach, je výsledkom výlučne prírodných faktorov. Jeho bezprecedentnosť naznačuje úlohu ľudského príspevku. Klimatickým modelom, ktoré berú do úvahy iba prírodné faktory, sa totiž toto aktuálne prudké oteplenie nedarí reprodukovať. Súlad s pozorovaniami dosahujú iba vtedy, keď zohľadnia aj emisie skleníkových plynov, ktoré sú dielom človeka.
Dilema politikov teda pretrváva. Štúdie ako táto by však zástancov extrémnych hľadísk mali posúvať k vyváženejšiemu postoju. Čas na drastické zásahy s vážnymi ekonomickými dosahmi ešte nenastal. Existujúce údaje a ich pretrvávajúca neurčitosť k tomu neoprávňujú. Rozhodne sa však treba priebežne usilovať o čo najúplnejšie a najrýchlejšie "oduhlíkovanie" pozemskej ekonomiky a zníženie antropogénnych emisií skleníkových plynov.
Historický vrchol v teplotnom zázname, ktorý práve prežívame, je totiž veľmi sugestívny. A politici by mali podporiť ďalší výskum, nie ho ignorovať či potláčať.
