Malá, ale naša
V stredových jadrách väčšiny známych galaxií spočívajú supermasívne čierne diery. Ich hmotnosť dosahuje až niekoľko miliárd hmotností Slnka. V prípade našej Galaxie, v ktorej sa nachádza Slnečná sústava a Zem (preto ju píšeme s veľkým G, hoci zväčša používame názov Mliečna cesta), je stredová čierna diera "drobček" - jej hmotnosť dosahuje iba tri milióny hmotností Slnka. Podľa zdroja rádiového žiarenia, ktorého poloha sa zhoduje s jadrom Mliečnej cesty, ju označujeme ako Sgr A* (Sagittarius, Strelec). Hoci okrem rádiového žiarenia vydáva aj iné druhy energie, napríklad röntgenové a infračervené žiarenie, v porovnaní so stredovými čiernymi dierami iných galaxií ju možno brať ako dosť pokojnú.
Svietiaci oblak vodíka
Podľa článku tímu Michaila Revniceva z Ústavu pre kozmický výskum v Moskve (Rusko) a Ústavu Maxa Plancka pre astrofyziku v Garchingu (Nemecko), uverejneného v časopise Astronomy and Astrophysics, sa však veci nedávno mali inak. Pred 350 rokmi vyžaroval Sgr A* miliónkrát viac energie ako dnes v žiarení gama. Detektormi tohto žiarenia na palube satelitu Integral totiž zaregistrovali "rozsvietenie" oblaku molekulárneho vodíka Sgr B2, ktorý je 350 svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km) od Sgr A*.
Oblak momentálne odráža, pohlcuje a opätovne vyžaruje mohutnú vlnu gama žiarenia, pochádzajúceho zo zvýšeného pohlcovania hmoty stredovou čiernou dierou Mliečnej cesty. Keďže Sgr B2 takto žiari dnes, Sgr A* musel byť aktívnejší pred 350 rokmi. Žiarenie gama uviedlo oblak do stavu fluoroscencie, čo sa pozorovalo už skôr detektormi röntgenového žiarenia. Až gama detektory Integralu však odhalili prvotnú príčinu - nápor žiarenia gama z jadra Mliečnej cesty.
Čo ešte zachytí Integral?
Zatiaľ posledný stav zvýšenej aktivity našej supermasívnej čiernej diery trval najmenej desať rokov. Revnicev s kolegami očakávajú, že sa čoskoro zopakuje. (Uvádzané časové údaje sú samozrejme relatívne. Stredové jadro Mliečnej cesty je od nás vzdialené vyše 30 000 svetelných rokov, čo treba prirátať k 350 rokom.)
Európsky satelit Integral (International Gamma Ray Astrophysics Laboratory) je prvé vesmírne observatórium, ktorým vedci pozorujú vesmírne objekty súbežne v žiarení gama, röntgenovom žiarení a vo viditeľnom svetle. Vypustené bolo pomocou ruskej rakety Proton 17. októbra 2002. Zem obieha po vysoko eliptickej dráhe. Hlavnými cieľmi výskumu sú najbúrlivejšie vesmírne procesy a tvorba chemických prvkov, najmä v Mliečnej ceste.
