Bangladéšske deti z Dhaky sa hrajú s plastovými fľašami po augustových záplavách na rieke Burigange. Tieto fľaše môžu byť za určitých okolností tiež zdrojom nebezpečných látok. FOTO - REUTERS |
ktorej cieľom bolo odstrániť jednu z mnohých nebezpečných skládok pesticídov vo voľnej prírode.
Hardellove dôkazy
Koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia publikoval švédsky profesor L. Hardell dôkazy o spojitosti medzi fenoxyoctovou kyselinou, chlórfenolom, kontaminujúcimi dioxínmi a niektorými zriedkavými malígnymi nádormi mäkkých tkanív (poznáme ich pod názvom sarkómy). Hardell objavil aj spojitosť týchto chemických látok s malígnymi lymfómami (rakovina lymfatických tkanív). Postihnutí jedinci z poľnohospodárskych oblastí severného Švédska boli vystavení kancerogénnym látkam z herbicídov, ktoré používali v lesníctve, často s minimálnymi ochrannými pomôckami.
Chemickým priemyslom sponzorované štúdie dokazovali ustavične opak Hardellových pozorovaní, dokonca v švédskej televízii istý drevár vypil pred divákmi herbicíd Hormoslyr, aby dokázal jeho neškodnosť. Hormoslyr obsahoval chemické látky, synteticky vyrobené v USA ešte v roku 1941; o tri roky neskôr ich v USA prvý raz použili ako herbicídy. Už v tomto období musel byť známy ich toxický účinok, keďže podľa viacerých odtajnených zdrojov tieto látky spojenci chceli použiť v Nemecku, čo prekazil koniec vojny.
Éra pesticídov - éra rakoviny?
Dioxíny sa zaraďujú k najtoxickejším látkam pre človeka. Patria k nim viaceré chemické látky s podobnou molekulárnou štruktúrou a spoločným mechanizmom účinku. Medzi dioxíny patrí sedem polychlórovaných dibenzodioxínov (PCDD), desať polychlórovaných dibenzofuránov (PCDF) a dvanásť polychlórovaných bifenylov (PCB).
PCDD a PCDF sa komerčne nevyrábajú. Vznikajú ako vedľajšie chemické produkty pri pálení tuhého a zdravotníckeho odpadu, pri lesných požiaroch, horení uhlia, vypaľovaní trávnatých porastov a kalamitného dreva, alebo počas rôznych priemyselných procesov (cementárne, kovolejárske huty).
Ich schopnosť vyvolávať nádory u laboratórnych zvierat je vedecky dokázaná. V roku 1997 Medzinárodná agentúra pre výskum rakoviny (IARC) zaradila jeden z najskúmanejších dioxínov (2,3,7,8-TCDD) k humánnym karcinogénom prvej kategórie.
Zatiaľ sa však nepodarilo exaktne dokázať mechanizmus, akým rakovinu vyvolávajú. Na rozdiel od laboratórnych zvierat sú ľudia vystavení účinkom viacerých dioxínov naraz a súčasne aj iným karcinogénom (napríklad vírusom). Navyše onkogénny efekt dioxínov sa môže prejaviť až po desaťročiach.
Vlastnosťou všetkých málo odbúrateľných látok v prírode je, že sa hromadia v tkanivách živých organizmov a podliehajú nekonečnému kolobehu. Dioxíny sa v malých množstvách vyskytujú v potravinovom reťazci, takže pôsobia na organizmus dlhé roky. To značne sťažuje štúdium, ako vyvolávajú u ľudí rôzne typy nádorov. Možno však práve táto vlastnosť vysvetľuje nárast imunodeficitných stavov a rakoviny lymfatických tkanív v celosvetovej populácii za posledných 50 rokov, čo je obdobie, ktoré sa dĺžkou aj začiatkom kryje s érou pesticídov.
Aj ďalšie choroby
Dioxín má priamy toxický účinok na imunitný systém. Znižuje obranyschopnosť celého organizmu, vrátane zníženia prirodzenej protinádorovej imunity. Keďže látka, ktorá tento efekt vyvolala, zostáva trvale v organizme, nemôže byť ani účinnosť akejkoľvek imunostimulačnej liečby trvalá. Hardell sa domnieva, že PCB vedú k vzniku lymfómov non-Hodgkinovho typu práve vďaka kombinácii imunosupresívneho a onkogénneho účinku.
Okrem rakoviny dioxíny pravdepodobne zvyšujú aj riziko vzniku cukrovky, endometriózy (prítomnosť sliznice maternice na atypických miestach) a iných reprodukčných porúch. Účinok vysokých koncentrácií dioxínu na ľudskú populáciu skúmali v USA na brancoch, ktorí použili vo Vietname tzv. Agent Orange a aj v Talianskom Sevese po chemickej havárii, pri ktorej uniklo veľa dioxínov.
Uvedené štúdie sa uskutočnili na populáciách vystavených neobvykle vysokým koncentráciám dioxínu a pravdepodobne aj iným chemickým látkam. Dlhodobé účinky malého množstva dioxínov v prostredí, v akom žije väčšina bežnej populácie, sa doteraz neskúmali. Zdrojom dioxínov sú za určitých okolností napríklad všetky výrobky z PVC, vrátane plastových fliaš.
DDT uskladnený v oceánoch
Ak sa hovorí o dioxínoch, nesmie sa zabúdať na pesticídy, pretože práve tie sa môžu kontaminovať dioxínmi. Nerozložiteľné pesticídy zostávajú v prostredí roky alebo natrvalo. Polychlórované bifenyly (PCB) sú podobne ako všetky pretrvávajúce pesticídy veľmi odolné proti len niekoľkým existujúcim degradačným pochodom v prírode. Ich konečným rezervoárom sú vodné toky a oceány.
Predpokladá sa napríklad, že až 25 percent DDT, ktorý sa kedy vyrobil (výroba bola v sedemdesiatych rokoch celosvetovo zakázaná), je dodnes "uskladnený" v oceánoch. Vodné živočíchy sa tak stávajú potenciálnym zdrojom opakovanej intoxikácie a kontaminácie.
Pred niekoľkými mesiacmi sa na internete objavila správa kanadských výskumníkov, ktorí konštatovali vysoké koncentrácie PCB aj u kanadského lososa a u sladkovodných rýb, ktoré žijú v priezračných vodách kanadských jazier. Pesticídy sa dokázali takisto v tkanivách polárneho medveďa. Greenpeace nedávno potvrdila prítomnosť PCB aj v tkanive uhynutého tatranského kamzíka, žijúceho v pásme, považovanom z ekologického hľadiska za čistú zónu.
Globálne znečistenie je jednoducho tu. Dioxíny vôbec nie sú len problémom Juščenka alebo Greenpeace, ale nás všetkých.
Autor: KATARÍNA BÁNSKA(autorka je lekárkou)
