Zo života pustovníkov na pomedzí pozemského a nadpozemského

Hvezdári sú Pozemšťania. No sledujú beh blízkych i vzdialených nebeských telies. Aj keď sa práve nevidia, väčšinou o sebe vedia, aj uprostred ticha pozorovacej noci, keď kdesi ďaleko nad mestami vybuchujú novoročné svetlice. Vtedy je hvezdár tak trochu so všetkými, s ľuďmi, s prírodou, so všehomírom, tak trochu na pomedzí pozemského a nadpozemského. Priznám sa, nie je to zlý pocit. Možno práve taký mávajú kozmonauti pozerajúc zhora na guľatosť Zeme. Tuším ich začínam chápať.

m m m

Je isté observatórium v horách, nie vysokých, ale uprostred lesov a prírody. Vykonávajú sa tam nepretržité astronomické, geofyzikálne, meteorologické, geodetické pozorovania a výskumy. Práca vo dne, v noci, duševná i fyzická. Keďže nie všetko sa dá automatizovať, je nevyhnutná trvalá prítomnosť človeka. Pestrá činnosť, pestrý život.

Je radosť tam byť, dokonca aj pracovať. Režim je prostý, turnusové služby: týždeň tam, týždeň doma. Ľudia sú tam stále a trpezlivo znášajú všetky radosti i starosti menšieho kolektívu v stiesnených podmienkach. Sami si varia, každý ako vie, občas perú, ale hlavne pracujú. Jediným uvoľnením býva prechádzka či krátka túra, priam výbeh do okolitej prírody. V príjemnom počasí ide doslova o psychohygienu, každý závodný lekár by ju rád predpísal svojim neurotickým mestským klientom, keby mohol. Horší je pobyt za zlého, veterného, daždivého, hmlistého počasia. To sú ľudia síce nie úplne izolovaní, ale zavretí aj zopár dní. V zime sa pridá odhadzovanie snehu z dôležitých objektov a plôch, ktoré musia byť čisté. Za jednu sezónu sa tam ručne premiestni (per lopata) toľko snehovej masy, koľko bratislavskí správcovia chodníkov a domovníci pokope nevideli ani za desať rokov.

m m m

Občas sa však stávajú veci mimoriadne, ktoré sa vymykajú z rámca pracovnej náplne. Neďaleko sú pekné skaly. Neviem, či to smiem povedať, ale občas tam chodí akási družina zvláštneho určenia precvičovať si prácu s lanom i na lane. Inak skalná stena slúži mladým horolezcom na získavanie zručností a starým na ich udržiavanie (i mladých, i zručností). Asi sa niekde stala chyba, keď jeden z nich vypadol z obrazu a následne aj zo steny. Dopadol škaredo, priam nepekne. Ku skalám sa zdravotnícka pomoc svojimi bežnými prostriedkami nedostane, tak ho jeho kolegovia dotiahli až k nám. Ešteže má observatórium plochu vhodnú na pristávanie helikoptér. Predtým sme ani netušili, že sa tam zmestí čosi s vrtuľou. Ale piloti boli borci, aj lekári, nakoniec aj pacient.

Je radosť tam byť, pracovať. Napriek kliešťom, napriek ponorkovým chorobám, napriek plchom loziacim v noci po ďalekohľade, kábloch a občas v špajzi, napriek všetkej tej (lesnej) hávedi, ktorá (za teplom) vlezie až do vašej postele (ale navzájom si neubližujeme!). Napriek nezdarom v kuchyni, keď si každý sám pripravuje konzumovateľnú váru, napriek obyčajným i stromovým užovkám, je radosť tam pozorovať za jasných nocí a pri priezračnom vzduchu.

m m m

Nepekné situácie sa vyskytnú za dobrého, ešte horšie za zlého počasia. V okolí observatória sa už dlhšie ťaží drevo. Lesáci sú pevní ľudia, nejaký ten nečas ich len tak neodradí od roboty v lese. Musel to byť mladší robotník, ešte neošľahaný všetkými vetrami i nuansami spolupatričnosti, ktorý v studenom sychravom počasí zanechal svojho staršieho kolegu v lese samého. Tomu sa vysoká pracovná morálka takmer stala osudnou.

S pílou a LKT (lesným kolesovým traktorom) sa ďalej mocoval so stromami sám, až kým ho jeden pri páde nedochrámal. Šťastie, že aj neprivalil. Pilčík statočne bojoval s bolesťami, snažil sa doplaziť k lesnému kolesovému traktoru, kde mal v mobile vidinu záchrany. Nepodarilo sa, určite nesmierne trpel. Sám v studenom lese, takmer nevládny, rozhodol sa pomoc privolať krikom, iná možnosť nebola, aspoň na to mu zostali sily.

Náš kolega, náhodou práve vtedy prechádzajúc z jednej budovy observatória do druhej, začul jeho volanie o pomoc. Zalarmoval ďalších kolegov a vybehli do hory. Našli raneného asi kilometer od nás - hlas zúfalého muža musel byť poriadne silný. Už podchladeného a celého boľavého nebolo ho možné preniesť. Zatelefonovali jeho kolegom, ktorí hoci prišli terénnym vozidlom, cestu ešte museli prácne kliesniť porastom. Zraneného aj tak museli chtiac-nechtiac kúsok preniesť na plachte. Dočkal sa záchrany. Neskôr sme sa dozvedeli, že s početnými ťažkými zraneniami sa liečil celé mesiace, a spočiatku to s ním ozaj nevyzeralo dobre. Silná nátura.

m m m

A čo sviatky, Vianoce, Silvester, Veľká noc? Neznalí veci ani nevedia, že sa tu pozoruje poctivo, neúnavne, každú aspoň trocha jasnú noc, sviatok-piatok. Priznám sa, niekedy sú to zmiešané pocity, keď si hlboko v noci vymeníte kratučkú správičku (lebo roboty je veľa, na viac nie je čas) so spriaznenou dušou, s kolegom na inom observatóriu, v inom štáte, na inom kontinente, keď viete, že aj tam ktosi sedí pri ďalekohľade či prístrojoch a na diaľku, ale spolu, riešite podobný problém, úlohu, že máte spoločné záujmy a ciele: Vedieť o svete viac.

Stravu moderných pustovníkov vo vhodnom čase spestrujú lesné plody, najmä huby. Máme znalcov, preto sa zbiera všetko jedlé, mladí kolegovia najprv skúsenosti. Občas tu totiž dochádza k personálnym zmenám, niekto zakladá rodinu, niekto dostane žalúdočné vredy, niekoho to prestane baviť, niekto potrebuje viac peňazí. Huby však zostávajú a treba ich zbierať a jesť.

m m m

Sezóny sa líšia, to vám povie každý hubár, z roka na rok. Nezriedka sa jeseň predĺži do decembra. Stalo sa raz, že aj u nás hore sa zbierali hríby (pravé) presne na Štedrý deň. No častejšie sa nájdu bedle. Práve na ne dostal chuť nový kolega. Zorientovaný v okolitom teréne bol dobre, len pozabudol, že začiatkom decembra noc prichádza skoro. Pri zlom počasí ešte skôr. Tak sa stalo, že vracajúceho sa z doliny (batoh plný bedlí!), prikvačila ho tma. To by nebolo to najhoršie, pretože hvezdári sú noční vtáci, ale sadla hustá hmla. Z chodníka nezišiel, len nenašiel nasledujúcu turistickú značku. Uprostred stromov nevidel strom, ani najbližší, nieto ešte ten so značkou, ktorá by ho viedla ďalej. Hoci pri jednej práve stál, farbu nerozoznal, pretože hmlou rozptýlené modravé svetlo displeja mobilu jej žlť zmenilo na neistú zelenú. Ako naschvál, aj mobil strácal energiu, sotva vyslal pár viet s informáciou o stave, v akom sa jeho majiteľ nachádza. Bez presných údajov o polohe.

Dvaja pátrači bez otáľania vyrazili do terénu, na observatóriu zostal styčný dôstojník. Keďže sa dodržiava zásada o vzájomnom informovaní, vedeli aspoň smer, kde hľadať. Prešli všetky turistické chodníky v danej oblasti, vyplašili zver v mnohých húštinách, no z tmavej hmly sa vynárali len kontúry korún stromov v protisvetle zamračenej oblohy. Posledný zostal starší chodník, menej užívaný. Tam ho našli, pri čistine, ktorá bola prekážkou jeho ďalšieho postupu. Boli prekvapení, ako hmla tlmila a skresľovala smer výkrikov, aj keď už boli blízko. Cesta do tepla netrvala dlho, náhradné baterky ešte tú chvíľu vydržali.

Po trojhodinovom brannom cvičení si zúčastnení zaslúžili horúci čaj a v ten decembrový večer nesmierne chutili vyprážané bedle, ktoré osobne výborne pripravil sám stratený a nájdený. Netušil, že práve vzniká nová tradícia. Odvtedy, keď sa blíži čas Vianoc, dobíjame všetky ručné svietidlá a pýtame sa, či nepôjde na bedle.