Informačná diaľnica bola už vtedy jasná ako ráno na horách: bude to telefónia, televízia, satelity, počítače, kábel, video a prijímače. Hovorilo sa o konci klasickej filmovej kultúry v päťstokanálovom vesmíre, o páde štátnej kontroly, o tom, či o obsahu programu budú rozhodovať konzumenti, alebo skôr vlastníci diaľnice. Tu a tam preblesklo slovo internet.
Vypočujte si, ako ho vtedy na sympóziu definovali: „Každý od Moskvy po Djakartu sa bude môcť pripojiť a komunikovať so svetom. Internet sa už začína na univerzitách spojením po telefónnej sieti. Web zatiaľ spája 20 miliónov ľudí. Potrebujete len počítač a modem a môžete komunikovať s kýmkoľvek. Počítame s tým, že s internetom sa neskôr prepojí televízia. Diváci sa stanú vysielateľmi. Naše hranice budú dané viac spoločnými záujmami, než národnosťami a genetikou. V tejto elegantnej anarchii je budúcnosť. Je to začiatok neuveriteľnej demokracie. Vlády to znervózňuje, ale nikto to nezastaví.“ Bavil som sa potom s ľuďmi pri káve. „Počul som dobre?“ komentovali iluzórny obraz world wide webu. Nikto poriadne nerozumel, o čo vlastne pôjde. Nikto nemal internetovú adresu.
Po šiestich rokoch sa internet stal bežným masovým médiom, poznamenal životný štýl, prenikol do firiem a domácností. Svoju homepage má už kde-kto, webový chat je samozrejmým druhom komunikácie. To v roku 1995 v montrealskej diskusii nepredpokladal okrem dvoch-troch koryfejov asi nikto.
Niečo však zostalo po starom. Interaktívna televízia sa veľmi neujala. Napriek revolučným zmenám v technológiách zostala debna symbolom papučovej kultúry. Tých, ktorí pred ňou sedia a hovoria: „Tak nás teda zabávajte, mudrlanti!“ Vrcholom interaktívnosti je zatiaľ home shopping a telefonáty pri kvízoch. Pochybujem, že s tým niekto niekedy pohne. Nech už budú nové médiá akékoľvek, televízia pretrvá ako bašta papučovej kultúry a noviny ako bašta serióznosti a definitívnosti.
Aj vo veku internetu zostanú obvyklé dialógy, ktoré existovali pred ním: „Čo si robil včera večer?“ „Ále, pozeral som televízor, dávali zase nejakú blbosť. Ale čo má človek robiť?“ Alebo: „Počuj, vraj sa bude zatvárať tá naša farbrika na hrnce!“ „Nebude, písali to včera v novinách.“
RADOVAN HOLUB
