Umelecké stvárnenie vedeckej predstavy kvazaru. Jeho mohutné žiarenie vychádza z oblasti tesne okolo supermasívnej stredovej čiernej diery. Vo štvorčeku vpravo dole je röntgenový záber SDSSp J1306 zo satelitu Chandra. FOTO - CHANDRA X-RAY OBSERVATORY
čiernych dier a galaxií.
Astronómovia Daniel Schwartz a Shanil Virani zo Strediska pre astrofyziku, spoločného výskumného zariadenia Harvardovej univerzity a Smithsonovej inštitúcie (tá plní úlohu nášho Národného múzea), o tom napísali v časopise Astrophysical Journal.
Pomocou detektorov na palube satelitu Chandra pozorovali kvazar SDSSp J1306. Tento mimoriadne silný zdroj žiarenia vzhľadom pripomína hviezdu, no hmotnosťou a rozmermi galaxiu. Od Zeme je vzdialený 12,7 miliardy svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km).
Súčasný najlepší odhad veku vesmíru je 13,7 miliardy rokov. Preto vzhľadom na konečnú rýchlosť šírenia svetla tento kvazar vidíme v stave, aký bol iba miliardu rokov po veľkom tresku. Vydáva žiarivý výkon, ktorý zodpovedá svietivosti 20 biliónov Sĺnk. Skoršie pozorovania v bežnom svetle (optická oblasť) ukázali, že hmotnosť jeho stredovej čiernej diery dosahuje miliardu hmotností nášho Slnka.
Vedci predpokladajú, že žiarenie kvazarov vzniká tým, že na takúto čiernu dieru dopadá z okolia po prechode takzvaným akrečným diskom materiál, pričom sa vo veľmi hlbokej gravitačnej potenciálovej jame čiernej diery uvoľňuje jeho energia.
Schwartz s Viranim teraz röntgenovými pozorovaniami preukázali, že žiarenie SDSSp J1306 je identické so žiarením kvazarov, ktoré ležia oveľa bližšie k nám a vidíme ich teda aj v oveľa neskoršej fáze vývoja. Potvrdilo to nedávne výsledky americko-britského tímu, ktorý pri kvazare SDSSp J1030, vzdialenom 12,8 miliardy svetelných rokov dospel k tomu istému záveru.
Oba prípady dokladajú, že stredový čiernodierový "stroj" kvazarov sa viac-menej nemení s časom a vznikol už pomerne krátko po veľkom tresku. Zrejme splynutím prvotných masívnych hviezd do čiernych dier s hmotnosťou stoviek miliónov hmotností Slnka a následne do jednej hmotnej ako miliarda Sĺnk.
Teória má však problém s tým, že k tomu očividne došlo tak skoro. Kvazary astronómovia berú ako jadrá mladých galaxií. Zdá sa však, že základy galaxií boli hotové už pomerne krátko po vesmírnom počiatku v ohnivom prostredí veľkého tresku - ani to teoretici neočakávali.
(zu)
