S údivom som pozoroval organizované dianie na letisku Incheon v Soule. Prúdy Kórejcov sa míňajú v niekoľkých zástupoch a všetci ťahajú za sebou kufre, pričom telefonujú alebo čítajú správy na mobiloch. A tie mobily, to nie sú žiadne tatranky aké máme u nás, ale parádne, farebne blikajúce a rozklápajúce sa prístroje s kamerou, smerovým mikrofónom a dvoma displejmi - jeden na prístroji a druhý vo vnútri. To už nie je len telefonický hovor, to je plavba po širokom komunikačnom kanály, jednom z pruhov informačnej diaľnice. Všetci tí telefonujúci potom naskáču do expresných autobusov mieriacich do centra, alebo na susedné letisko Kimpo a stále pritom telefonujú, pretože im to robí radosť. Následne idú po skutočnej diaľnici a nad hlavami majú reklamu s nápisom "Digitálna sloboda", prostredníctvom ktorej sa na nich usmieva telefonujúce dievča, sledujúce obrazovku. Všetko v tejto krajine funguje a všetci sú úslužní a výkonní a zdvorilí. Autobusy jazdia presne, nie je tu draho a kto chce, môže sa ísť pomodliť do katolíckeho kostola, či do budhistickej modlitebne. Pritom všetci tí úslužní a výkonní a zdvorilí ľudia medzi sebou neprehovoria, pretože na rozhovor majú telefóny. Mne bolo v Kórei trochu ľúto, že ľudia, ktorí sú tak zdvorilí, tak málo hovoria s inými zdvorilými ľuďmi a na ulici sa pri nikom nezastavujú, pretože sa stále ponáhľajú. Keď sa chcú s niekým porozprávať, tak vytiahnu telefón. Ani vodič autobusu nič nepovie, pretože všetko potrebné je napísané pomocou bežiaceho textu na displeji nad jeho hlavou. A tak aj ten vodič v bielych rukavičkách nakoniec radšej vytiahne mobil. Je to naozaj digitálna sloboda, teda akási vyššia forma slobody, alebo len závislosť na rastúcom počte produktov? Neviem.
Hlavnou témou nedávneho veľtrhu informačných technológií v Mníchove bola digitálna bezpečnosť. Ochrana spotrebiteľov, ktorí sa v globalizovanom svete stávajú cieľom vírusových a spamových teroristov a podobnej čvargy. Digitálna sloboda dala totiž ľuďom toľko možností, že v rámci tejto slobody začali slobodne fungovať tiež tí, ktorým táto sloboda moc nevonia a len ju zneužívajú. Žijeme v krásnej, ale niekedy nebezpečnej virtuálnej dobe. Virtuálna realita prostredníctvom obrazoviek a displejov začala byť dôležitejšia než realita skutočná. Dianie v prírode a skutočné veci vôkol nás sa ukázali byť príliš pomalé a nezábavné. Potrebujeme svet rýchly a okamžitý. A práve vďaka tejto rýchlosti prenosu je to svet nebezpečný. Obsahuje nebezpečné informácie, vyvoláva pocity závislosti a bere nám súkromie. Preto musíme digitálnu bezpečnosť získavať pre svoj kľud naspäť.
Nie, ja neutekám pred digitálnou slobodou. Považujem ju za stavbu v mozaike ľudského poznania. A tak som v Kórei zatúžil komunikovať s tými úslužnými výkonnými a zdvorilými ľuďmi a podieľať sa na ich fungovaní. Zašiel som do požičovne mobilov, akých je tam v každej ulici niekoľko, vytiahol svoju českú tatranku a povedal: "Môžete mi, prosím, namiesto tohoto mobilu požičať ten krásny, kórejský, napríklad tento Samsung? Počkajte, ešte mi dajte do toho vášho krásneho mobilu moju SIM kartu." "Pane," hovorí mi zdvorilý predavač a uklonil sa. "My v Kórei pracujeme na základe iného systému, my nemáme SIM karty, tie sú len v Európe." "Vážne?" začudoval som sa. "Vy ste teda technologicky ďalej?" pýtam sa predavača. "Nie, pane, my máme jednoducho len niečo iné. Naše telekomunikácie sa rozhodli, že my v Kórei nebudeme mať SIM karty." No prosím. "A posielate SMS s tými vašimi striebornými telefónmi?" pýtal som sa zvedavo ďalej. "Áno, pane," uklonil sa opäť predavač. My máme tiež SMS a jedna stojí asi desať korún, je jedno do ktorej krajiny." Pretože som chcel vyjadriť svoju vďačnosť na kórejskej vlne a ešte sa nenaučil hovoriť kórejsky "ďakujem", tak som sa tiež uklonil.
Našťastie naša doba neruší staré komunikačné prostriedky, ale rozmnožuje ich. Išiel som do hotelu poslať fax. Moja mobilná tatranka odpočívala celých štrnásť dní v batohu a vypisovala: "Vyhľadávam sieť". V Kórei som sa cítil bezpečne, len tá digitálna sloboda mi trochu chýbala. Niekedy je ale bezpečnosť dôležitejšia.
