Stál na úsvite ľudského rodu Homo po presune našich prapredkov do otvorenejšej krajiny vytrvalostný beh? ILUSTRÁCIE - NATURE
Ľudskú anatómiu však podľa všetkého predurčila schopnosť dlho bežať. Medzi primátmi je to schopnosť ojedinelá. Zrodila sa zrejme vtedy, keď naši dávni predkovia museli predbehnúť mrchožrútov a predátorov.
S koňmi, chrtmi a antilopami sa však samozrejme porovnávať nemôžeme najmä v šprinte, ale ani vo vytrvalostnom behu.
Začalo sa to dvojnohosťou
Prvotnými dvojnožcami boli australopitekovia, akísi predľudia. Stále sa šplhali na stromy. Po dvoch občas kráčajú aj veľké ľudoopy - šimpanzy, gorily a orangutany. No iba na krátke vzdialenosti. Pri dlhších sa opierajú o zem rukami. Analýzy DNA hovoria, že od nášho rozchodu so šimpanzmi uplynulo 7-8 miliónov rokov. Australopitekovia, zmes ľudoopej a ľudskej anatómie, žili pred 7-1 miliónom rokov. Rod Homo s jasne ľudským telom sa objavil pred 2,5 milióna rokov. Mnohí jeho evolúciu vysvetľujú lepšou chôdzou po presune do menej zalesnenej krajiny.
Teda dvojnohosť = chôdza? Chyba! Zahŕňa aj beh! V časopise Nature to zdôraznili Dennis Bramble z Utažskej univerzity a Daniel Lieberman z Harvardovej univerzity (USA).
Beh v prírodnej konkurencii
Na prvý pohľad superbežci nie sme. Najlepší ľudskí šprintéri udržia 15 sekúnd rýchlosť 10,2 m/s. Kone, chrty a antilopy 15-20 m/s niekoľko minút. Náš beh je energeticky náročnejší a horšie pri ňom manévrujeme. No vynikáme vo vytrvalostnom behu, pri ktorom využívame kyslíkový metabolizmus. Zo štvornohých cicavcov sú vytrvalostnými bežcami sociálne mäsožravce ako hyeny a vlky či divé psy a migrujúce kopytníky.
Pri chôdzi využívame princíp "prevráteného kyvadla". Jej optimálna rýchlosť je 1,3 m/s. Väčšina ľudí dokáže bežať rýchlosťou 2,3-2,5 m/s. To je energeticky úspornejšie ako chôdza vďaka pružinovému princípu, založenému na šľachách a väzive z kolagénu.
Elitní atléti behajú rýchlosťou až 6,5 m/s, rekreační 3,2-4,2 m/s. Ľudoopy a opice šprintujú, no vytrvalostne okrem nás nebehá žiadny primát. Pri šprinte nás štvornožce predbehnú. Na dlhších tratiach a pri udržiavaní stálej rýchlosti (nad 10 kilometrov, nad 10-15 minút) sa im blížime.
Anatomické vybavenie
Na rozdiel od ľudoopov máme na nohách dlhé pružinové šľachy, pripojené ku krátkym svalom, ktoré ekonomicky produkujú silu. Najdôležitejšia je Achillova. Naplno sa vyvinula až s rodom Homo. Kľúčové boli aj pozdĺžne šľachy chodidla. Na rozdiel od štvornožcov ľudskí vytrvalci zrýchľujú predĺžením krokov, nie zvýšením ich frekvencie, vďaka kombinácii efektívnych pružín na nohách a voči telu dlhých nôh. Homo erectus spred 1,8 milióna rokov ich mal o 50 percent dlhšie ako australopitekovia.
Energetike behu - nie chôdze - prospievajú malé chodidlo a krátke palce na nohách. Nízka frekvencia krokov je pri vytrvalostnom behu energeticky výhodná, lebo naše nohy tvoria asi 30 percent hmotnosti tela (šimpanzie 18 percent). Umožňuje to spoliehať sa viac na pomaly sa zmršťujúce, kyslíkom vyživované a proti únave odolné svalové vlákna. Viac ich majú na nohách vytrvalci ako šprintéri.
Bežecká evolúcia človeka?
Ľudskú anatómiu nemožno vysvetliť iba dlhou chôdzou, potrebnou pri hľadaní potravy v suchšej a otvorenejšej krajine. Tá sa v Afrike rozšírila pred asi tromi miliónmi rokov. Veľa znakov poukazuje na pružinový mechanizmus behu, nie kyvadlový, ktorý charakterizuje chôdzu. Homo bol zrejme prvý tvor našej línie, zdržiavajúci sa výlučne na zemi.
Beh sa uňho vyvinul kvôli ľahšiemu získavaniu na bielkoviny bohatej potravy, ako je mäso, špik a mozog. Prvé znaky takejto stravy praľudí pochádzajú z doby pred 2,6 milióna rokov. Behať za ňou museli pri love, no ešte častejšie vtedy, keď chceli byť pri mršine skôr ako mrchožrúty a predátory. Zlietavajúce sa supy ju signalizovali z veľkej diaľky. Moderní lovci-zberači využívajú mršiny iba vo veľkej núdzi. Tá však zrejme bývala pre prvých Homo trvalým znakom bytia.
Lovecké kmene dosiaľ občas kradnú korisť mäsožravcom. Včasným pribehnutím získavaná strava s vysokým obsahom tuku a bielkovín mohla podnietiť prudké zväčšenie mozgovej kapacity, ktoré sa objavuje s rodom Homo. Vysvetľuje unikátnu ľudskú kombináciu znakov: veľké telá a malé črevá, veľké mozgy a malé zuby.
Dnes je nám vytrvalostný beh vo forme džogingu cvičením a rekreáciou. Je však starý ako sám ľudský rod. Ba možno nás priam vytvoril.
Odolnosť kostry, stabilizácia, rozptyl tepla, telesné ochlpenie
Kostra bežca musí rozptýliť silu odrazu od zeme. Rod Homo má väčšiu plochu kĺbov spodku tela a špecifickú stavbu panvy i päty. Predklon trupu pri behu stabilizuje svalmi na chrbte a nohách. Dôležité sú nezávislé rotácie trupu v bokoch a ramenách. Vyžadujú štíhly pás, prvý raz badateľný u Homo erectus, ako aj inú konfiguráciu hrudného pletenca kostí, užšiu panvu a širšie ramená, ktoré vyvažovali mihanie rúk pri behu. Ruky máme oproti telu o 50 percent menej hmotné ako šimpanzy. Okrem iného išlo o nezávislý pohyb hlavy a hrudného koša, výhodný nielen pri behu, ale aj pri vrhaní. Stabilizáciu lebky proti predozadnému kývaniu pri behu zaručuje ústup tvárovej časti, posun lebky za tylový otvor a šija Homo. Beh vytvára oveľa viac tepla ako chôdza, najmä v otvorenom a horúcom prostredí. Ľudia na to reagovali väčším množstvom potných žliaz a menším telesným ochlpením. Rozptyl tepla uľahčuje tiež úzke pozdĺžne telo Homo a prepracovaný žilový systém v hlave. Takisto sklon dýchať pri behu ústami. Nosné dýchanie, typické pre ľudoopy, sa pre vytrvalostný beh nehodí. (urb)
