dni sa na čo len z
A čo bude z čas za na a Nad tým, ako sa nastupujúca "herná generácia" odlišuje od tej predchádzajúcej a ako sa zmenia podniky, do ktorých táto generácia nastúpi, sa v najnovšej knihe zamýšľajú John C. Beck a Mitchell Wade. Rozhovor s nimi prinieslo najnovšie číslo časopisu Harvardskej univerzity Working Knowledge.
Neboja sa rizika
Vyrastali s prstami na klávesnici a uchom pritlačeným na mobile. Nikdy nepoznali život bez počítačových hier a na svet sa tak pozerajú cez modely, ktoré sa v nich naučili. Podľa Becka a Wadea sa herná generácia od tých predchádzajúcich v mnohom odlišuje - inak posudzuje riziká a inak sa stavia k problémom a k riadeniu ľudí.
Mladí odchovaní na hrách sa vyznačujú napríklad silnejšou súťaživosťou a túžbou po víťazstve.
K akýmkoľvek problémom vrátane pracovných úloh vo všeobecnosti pristupujú s väčším optimizmom, ako ich rodičia. Hry ich totiž naučili, že každá úloha má riešenie - len treba nájsť tú správnu kombináciu ťahov. Vďaka tomu dokážu byť neuveriteľne kreatívni.
Sú takisto odolnejší proti prehrám a neúspechom - pri hrách ich totiž zažili mnohokrát a naučili sa, že každá chyba sa dá napraviť. Zároveň však môžu trochu preceňovať svoje schopnosti a budú mať problém uveriť, že niečo nebude fungovať, kým si to sami nevyskúšajú. Absolútne sa totiž spoliehajú na svoje vlastné sily a nevyhýbajú sa riziku.
Pravidlá počítačových hier budú dnešní hráči raz podvedome vzťahovať aj na svoj bežný život a prácu. FOTO - REUTERS
Nie sú samotári
Hráčov počítačových hier mnohí považujú za samotárov, ktorí sa vyhýbajú spoločenskému kontaktu. To je podľa odborníkov obrovský omyl - počítačové hry sú v skutočnosti veľmi spoločenskou aktivitou, pri ktorej sa ľudia intenzívne združujú a komunikujú, osobne či cez internet. Podľa Becka a Wadea preto počítačoví hráči dokážu oceniť iných ľudí viac, ako generácia pred nimi, a veria v prácu v tímoch.
Hráči budú mať v práci menší rešpekt pred autoritami, ako by ich nadriadených tešilo. Nie sú však za rovnostárstvo - internetové hry ich naučili, že úspešný tím musí niekto viesť, a sú zväčša viac než ochotní urobiť to sami.
Ďalším nepravdivým mýtom je podľa štúdie predstava, že novej generácií chýba "pracovná etika". "Na naše prekvapenie sme zistili, že hráčom záleží na firmách, pre ktoré pracujú, ešte viac, než tým, ktorí počítačové hry nehrávajú," vravia vedci. Riešenie pracovných problémov sa totiž pre nich môže stať posadnutosťou a fascinujúcou "hrou". Ak ich nadriadení dokážu motivovať, nič pre nich nebude nemožné. Ak sa však pre prácu nenadchnú, je ich oveľa ťažšie donútiť k pracovnému výkonu, ako ostatných. Z hier totiž nemajú nijakú skúsenosť s tým, že by mali niekedy robiť aj veci, v ktorých nevidia jasný zmysel a ktoré ich nebavia.
Ako vás zmenili počítavé hry?
Takúto otázku položil svojim čitateľom server gamegirladvance.com. Tu sú najzaujímavejšie odpovede.
Získal som skvelé schopnosti vyhľadávať informácie. Keď som hral Veľkú námornú bitku o Atlantik, chcel som vedieť viac o lodiach, ktoré som ovládal, viac o druhej svetovej vojne, viac o jej útníkoch... Ako stredoškolák som preto neustále okupoval univerzitnú knižnicu a čítal všetko o tom období, vrátane románov. Zlepšil som sa aj v matematike, keď som musel neustále prepočítavať, na koľko mi vystačí palivo.Som veľmi precízny a myslím si, že k tomu prispelo aj množstvo hodín strávených prehľadávaním rozprávkových svetov a zámkov s tajnými izbami.Hry - "strieľačky" - určite znížili môj prah trpezlivosti. Teraz očakávam, že zábava okamžitá, a pri akomkoľvek dlhšom filme v televízii sa začínam nudiť.Hry ma naučili čítať - vlastne ma to učili rodičia, ale až počítavé hry mi poskytli množstvo rôznych textov a najmä veľkú motiváciu, aby som si ich prečítal.Naučil som sa vďaka hrám po anglicky.Naučil som sa byť sám. Spoznal som, že môžem chytiť joystick a zabávať sa dlhé hodiny a nikoho nepotrebujem. Vzápätí som sa však naučil, že iní ľudia môžu byť tiež sami - a keď sa s nimi spojím, začnem s nimi zdieľať informácie aj svoje úspechy, je to ešte zaujímavejšie - v hre aj v živote.Raz som hrala hru Anarchia dva bez prestávky a potom som prišla do školy v škandalózne krátkej sukni, tesnom čiernom tričku a podozrievavo som sa rozhliadala okolo seba, presne ako moja postava v hre. Po takej veľkej dávke hry som jednoducho na chvíľu zabudla na to, ako sa oblieka v skutočnom svete.Hry s pretekárskymi autami mi pomohli rozvinúť si správne vodičské inštinkty... Presne totiž viem, ako mám otočiť volantom, keď sa dostanem do šmyku, a kedy sa dá zrážke skôr vyhnúť pridaním plynu ako brzdením.Odkedy hrávam GTA, pri čakaní v dopravnej zápche v skutočnom aute ma vždy padá množstvo riešení. Mohol by prejsť do protismeru a pár minút rútiť v odstavnom pruhu... lebo ukradnúť tamten parkovaný športiak a ísť rýchlejšie... Hra mi však predtým pomohla prekoť aj môj strach zo šoférovania, keď som zistil, že ísť po diaľnici je vlastne ako hrať Nightridera (stačí ostať medi čiarmi).
