Tohtoroční nositelia Nobelovej ceny za medicínu a fyziológiu L. Bucková a R. Axel zverejnili výsledky svojej objavnej práce o génoch, ovplyvňujúcich čuch, v roku 1991. Museli teda čakať na najvyššie vedecké ocenenie 13 rokov, čo nie je až tak veľa. Laureáti, ocenení za biochémiu "bozku smrti" v bunke (A. Ciechanover, A. Herško a I. Rose) urobili svoj hlavný objav pred viac ako 20 rokmi. Fyzici D. Gross, D. Politzer a F. Wilczek zas zverejnili výpočet síl medzi kvarkami už v roku 1973; Politzer a Wilczek vtedy ešte študovali a mali 24 a 22 rokov.
Čech Jaroslav Heyrovský čakal ešte dlhšie. So svojím žiakom Japoncom M. Shikatom zostrojil prototyp polarografu (prístroja automaticky zaznamenávajúceho krivku závislosti prúdu od napätia pri elektrolýze) v roku 1924. Ocenenie mu švédsky kráľ odovzdal presne po 35 rokoch (1959). Pravda, Heyrovský svoju metódu zdokonaľoval až do roku 1941.
Zvláštnym prípadom bola dodnes nedocenená genetička Barbara McClintocková. Získala cenu v roku 1983 za objav tzv. preskakujúcich génov z 50. rokov po veľmi tvrdej a veľmi zaujímavej práci s kukuricou. "Často som žasol, koľko toho vidíte, keď sa pozeráte mikroskopom na bunku," povedal jej kolega M. Rhodes. "Viete, kedykoľvek sa pozriem, zostúpim do jej vnútra a tam sa porozhliadnem," odpovedala.
Mimochodom, mikroskop. Ernst Ruska urobil základné štúdie o elektrónovej optike v 30. rokoch uplynulého storočia. Ocenili ho po 50 rokoch (1986) spolu s Gerdom Binnigom a Heinrichom Rohrerom, ktorí skonštruovali elektrónový mikroskop s veľmi vysokým rozlíšením.
