Ľudstvo používa dva rôzne prístupy k výsledkom vedeckého bádania a novým technológiám. Podľa prvého je nebezpečné všetko, o čom nie je dokázané, že je to bezpečné. Takto sa pristupuje napríklad k liekom: trvá roky, kým sa z laboratórií dostanú na trh, pretože musí byť starostlivo preskúmané, či nemajú vedľajšie účinky.
Oveľa častejšie však volíme opačný postup: každá nová technológia sa môže používať, a to až dovtedy, kým sa nezistí, že je nebezpečná. Cintoríny sú plné používateľov takýchto technológií - napríklad zamestnancov kremíkových baní či ľudí pracujúcich v budovách z azbestu - ale vo všeobecnosti ich choroby zvykneme mlčky považovať za nutnú daň rýchlemu technologickému pokroku a zvyšovaniu životnej úrovne pre nás ostatných.
Problémom nasledujúceho storočia bude, že ľudstvo začína skúšať priveľa technológií, ktorých vplyv bude nezvrátiteľný. Typickým príkladom sú genetické modifikácie, zatiaľ len rastlín. Na otázku, či "sú bezpečné", či geneticky pozmenená rastlina nevyvolá chaos v rastlinnej ríši, nemáme lepšiu odpoveď, ako "zatiaľ sa zdajú bezpečné". Ak sa však preukáže opak, nebudeme už môcť zmenu v prírode vziať späť, ako sme prestali vyrábať azbest. Rovnako tak napríklad nevieme, či mobilné telefóny zvyšujú riziko rakoviny - existujú určité indície, ale naisto to budeme vedieť až o pár desiatok rokov, keď spočítame, koľko z nás v skutočnosti rakovinu dostalo.
Obrovskou výzvou pre politikov bude, aby napriek lobizmu výrobcov mobilov, geneticky modifikovanej kukurice a všetkých ostatných technológií, priznali, že ich bezpečnosť vlastne nemôže nikto zaručiť. A aby vedeli vedcov aj verejnosť prinútiť k debate, kedy nám riziko stojí za to - či je to pri geneticky upravenej pšenici, ktorá môže zachrániť africké deti od smrti hladom, alebo aj pri novom druhu mobilnej siete, vďaka ktorej budeme surfovať po internete ešte rýchlejšie.
