Rozoznáme ešte o sto rokov ľudí od strojov? 3D KRESBY - ULF LUNDGREN, CAN TUNCER, MICHAIL ANGHELESCU
V minulom storočí sa ľudstvo podľa filozofa Václava Bělohradského obracalo do oblasti techniky v nádeji, že pôjde o politicky neutrálne územie, pôdu čistej racionality, kde sa budú dať spory riešiť jednoduchšie. V 21. storočí sa však definitívne zbavíme ilúzie, že technológie sú vo svojej podstate "neutrálne". Nové technológie prinesú závažné politické spory a vzťah k nim bude rozdeľovať spoločnosť tak dramaticky, ako dnes trebárs názor na interrupcie. Diskusiu o tom, aké najväčšie politické a sociálne spory súvisiace s technológiami budú riešiť naše deti, vnuci a pravnuci, nedávno otvoril na svojom blogu FuturePundit.com Američan Randall Parker.
Čo s geneticky upravenými ľuďmi?
Väčšina z nás má dnes na genetické úpravy ľudí vyhranený názor, ktorý vyplýva z toho, že si robíme ilúzie o otázke, ktorú budeme riešiť. Problém totiž nebude znieť: "Ste za to, aby si zbohatlíci niekde v Amerike menili gény, aby boli ich deti šikovnejšie?" Ale skôr takto: "Chcete odsúdiť svoje dieťa na utrpenie alebo skorú smrť, pretože nedáte súhlas na opravu jeho génu spôsobujúceho nevyliečiteľnú chorobu?" Je nepravdepodobné, že by sa všetky spoločnosti sveta dohodli, že chcú naozaj rodičom právo na takúto genetickú záchranu uprieť, keď im ju veda ponúkne. Od tohto momentu už nebude cesty späť - nikdy sa totiž všetci nezhodneme, aká genetická úprava je ešte "nutná" a čo je už "luxusom" nad rámec "ľudských práv". Najskôr prídu deti, ktoré budú oveľa menej náchylné na choroby, neskôr vyššie, silnejšie a inteligentnejšie. Aj nižšia inteligencia je predsa istým spôsobom hendikep a opäť bude nemožné stanoviť hranicu, aké IQ je už "dostatočne" veľké - najmä pri ešte nenarodenom dieťati.
A v tomto momente sa začínajú skutočné politické problémy. Čo s geneticky upravenými, inteligentnejšími a šikovnejšími ľuďmi? Ich spolužiaci budú protestovať, že s nimi musia súťažiť na prijímačkách. Spolupracovníci budú považovať za neférové, že riešia problémy rýchlejšie a neskôr sa unavia. Športovci budú požadovať ich vylúčenie z olympiády (ale pre divákov budú možno ich výkony atraktívnejšie).
Znie to ako vzdialená fikcia, v skutočnosti je však ťažké predstaviť si nejaký scenár vývoja nasledujúci naše rozhodnutie zachrániť nenarodené choré dieťa s chybným génom, ktorý by nás skôr či neskôr pred tieto problémy nepostavil.
Čo so starými, ktorí nechcú zostarnúť?
Niet dôvodu očakávať, že pokrok vedy a medicíny v schopnosti predlžovať ľudský život sa v najbližšom storočí spomalí. Dnešná reforma dôchodkového systému väčšinu súvisiacich problémov nerieši, len odkladá. Nezaoberá sa totiž jedným kľúčovým, v súčasnosti zdanlivo absurdným problémom: kedy najneskôr by mali ľudia zomierať?
Predstavme si dieťa milionára, ktorého gény boli už pred narodením pozmenené tak, aby bolo zmenšené riziko vážnych chorôb. Počas života sa tento človek podrobí všetkým dostupným omladzovacím procedúram, v šesťdesiatke si nechá vymeniť niektoré dosluhujúce orgány a bude neustále monitorovaný drobnými elektronickými prístrojmi, ktoré okamžite upozornia na možné zdravotné problémy.
Dovolíme mu poberať dôchodok od veku 65 rokov ďalších 50 či sto rokov, ak bude chcieť? Ak áno, dôchodkový systém veľmi rýchlo skolabuje, keď počet ľudí dožívajúcich sa určitého veku prekročí kritickú hranicu.
Alebo mu dovolíme zostať pracovať ďalších 50 či 100 rokov, ak bude chcieť? Hierarchia v spoločnosti je predsa založená na tom, že ľudia starnú a umierajú. Keď budú mať vďaka technologickým pokrokom šesťdesiatnici rovnakú energiu a svieže mozgy, ako dvadsiatnici, ale o štyridsať rokov viac skúseností, absolventi vysokých škôl sa môžu ísť z promócií rovno zapísať do zoznamu nezamestnaných. V konkurencii so staršími totiž nebudú mať na trhu práce žiadnu šancu.
Týmto problémom sa môžeme vyhnúť, len ak bude pokrok v medicíne postupovať veľmi pomaly a postupne - spomalenie výskumu chorôb je však ťažko heslom, ktoré si dá nejaká politická strana do svojho volebného programu.
Samozrejme, v ideálnom prípade môžu mať lekári predchádzajúci chorobám viac úspechov, než vedci odstraňujúci sprievodné znaky starnutia, takže budeme mať množstvo dôchodcov, ktorí však nebudú chorí ani odkázaní na finančnú pomoc štátu. (Nebudú však v takomto prípade plodiť "mladí dôchodcovia" ďalšie deti a nespôsobia ďalšiu populačnú explóziu? A nezvýši sa prudko kriminalita starších?)
Sama myšlienka, že niekto žije už "príliš dlho", dnes pôsobí amorálne - politici budúcnosti však budú s najväčšou pravdepodobnosťou skôr či neskôr postavení pred riešenie dilemy, aký dlhý život je "prirodzený" či "žiaduci", minimálne vo forme otázky, či by mal štát dotovať lekárske procedúry vedúce k omladzovaniu človeka a výskum v tejto oblasti.
Čo s menej inteligentnými?
Nezávisle od toho, ako rýchlo bude technológia úpravy génov lacnieť, a teda či sa stane dostupná aj širším vrstvám, budú nové technológie, počítače a roboty, pokračovať vo vytláčaní ľudí z ďalších a ďalších pracovných pozícií, v ktorých budú schopné pracovať efektívnejšie. Politici, ktorí tento problém dnes chápu, vidia riešenie vo zvyšovaní vzdelania ľudí. Z robotníka sa napríklad môže vzdelávaním stať majster dozerajúci na činnosť stroja.
Čo však v situácii, ak vo fabrike už nebude treba nielen robotníkov, ale ani obsluhy strojov, a dopyt bude len po špičkových odborníkoch schopných kreatívne riešiť vzniknuté problémy či testovať produkty? Niektorí ľudia jednoducho nemajú dostatočné schopnosti či inteligenciu na to, aby tieto práce vykonávali, bez ohľadu na to, ako dlho budú sedieť v škole.
Doteraz sa považovalo za samozrejmé, že pre väčšinu ľudí, ktorí chcú pracovať, sa nejaká práca napokon nájde, i keď možno menej platená a menej zaujímavá, ako by si predstavovali. To už o pár desiatok rokov vôbec nemusí platiť. Osud dnešných robotníkov z fabrík či úradníkov sa môže v najbližšom storočí vyvíjať podobne, ako napríklad osud slovenských Rómov v storočí uplynulom. Nebolo ich vinou, že kvôli technologickému pokroku zrazu zmizol spoločenský dopyt po kováčoch, košikároch a drotároch. Napriek tomu sa ocitli na okraji spoločnosti bez reálnej šance zamestnať sa a zlepšiť svoje postavenie.
Ako riešenie problému neexistujúceho dopytu po práci veľkých skupín ľudí vidia vizionári takzvanú placebo prácu, v našej terminológii by mohlo ísť o dlhodobú obdobu "verejnoprospešných prác". Malo by ísť o prideľovanie platených zamestnaní, ktoré neprinášajú spoločnosti takmer nič okrem toho, že takto zamestnaní ľudia sa nepotulujú po uliciach a nepáchajú zločiny či samovraždy, čo by bolo v konečnom dôsledku pre štát ešte drahšie. (Určitú mieru "placeba" v sebe už mnohé práce obsahujú: nie je napríklad zvykom, aby firma prepustila zamestnanca tesne pred dôchodkom, ani ak už pre ňu nie je veľmi užitočný.)
Dnes si však ťažko vieme predstaviť politika, ktorý by povedal tisíckam svojich voličov, že nemôžu dúfať v získanie skutočnej, zmysluplnej práce, pretože sú na ňu primálo inteligentní. Uplynulé dve desaťročia nás takisto poučili, že nové technológie neprinášajú všetkým skrátený pracovný čas a viac možností venovať sa rodine, ako sme kedysi snívali - naopak, prinášajú ešte viac práce tým najschopnejším a väčšiu biedu tým menej šikovným.
Zavedenie systému placebo práce ako formy solidarity schopných s tými hlúpejšími by však vyžadovalo takú radikálnu premenu vo vnímaní úlohy štátu i sociálnej solidarity, že ako realistickejší sa javí skôr "sci-fi variant": vedci jednoducho prídu na spôsob, ako umelo zvyšovať inteligenciu ľudí tak, aby boli stále schopní strojom konkurovať.
Čo s predčasne vyspelými robotmi?
Vzťah človeka k strojom, zvlášť k možnej "umelej inteligencii", strojom inteligentnejším ako sami ľudia, bol už témou mnohých úvah a vedecko-fantastických diel. Situáciu v budúcnosti ľudstva, v ktorom sa objaví niekto inteligentnejší než my sami, myslitelia pomenovali termínom Singularita. V tomto momente bude vývoj udalostí akcelerovaný za hranice nášho chápania a našej vôle. Už podľa definície nemôžeme dnes nijakým spôsobom predpovedať, čo sa stane po Singularite - je to podobné, ako by sa váš pes, alebo skôr rastliny vo vašej záhrade, pokúšali predpovedať budúcnosť vašej rodiny. Filmy o tom, ako bude vyzerať naše spolužitie s bytosťami inteligentnejšími ako my sami, sú teda realite pravdepodobne rovnako blízke, ako keby sme sa snažili natáčať filmy o živote pred Veľkým treskom.
Tu však tkvie zásadný politický problém: je morálne usilovať sa o vývoj, ktorého následky v žiadnom prípade nemôžeme odhadnúť? Navyše ak jedným z nich môže byť strata kontroly nad ďalším osudom ľudskej rasy? Ak nevieme vylúčiť, že Singularita môže v budúcnosti nastať, je správne podporovať ďalší výskum v tejto oblasti?
Takéto úvahy sa nám môžu zdať príliš vzdialené od reality, kým si neuvedomíme, že k novej, inteligentnejšej civilizácii nemusia patriť roboty zo sci-fi filmov, ale naše vlastné vnúčatá. Už dnes sú na Zemi ľudia, ktorí prišli pri úraze miechy o akýkoľvek prirodzený kontakt mozgu s ostatnými časťami tela, a napriek tomu dokážu hýbať rukami a nohami - majú v nich miniatúrne počítače, ktoré interpretujú procesy v mozgu a na základe nich ovládajú svaly. Oni sú možno predvojom rasy, ktorá môže prevziať Zem po človeku. Aj keby k technologickej Singularite nikdy nedošlo, prepojením s počítačmi získajú niektorí ľudia schopnosti, ktoré ich v porovnaní s ostatnými budú zvýhodňovať (napríklad lepšia pamäť či absencia únavy svalov) - budú sa potom ešte môcť zaradiť do našej spoločnosti, alebo si vytvoria vlastnú?
Hurá na barikády
Všetky uvedené vízie majú jedno spoločné - technológie, na ktorých sa dnes najintenzívnejšie pracuje, neprinesú vytúžený mier na Zemi, ale naopak prehĺbia rozdiely v spoločnosti a zvýšia počet potenciálnych konfliktov.
Aj ak by sa napríklad aj ukázala genetická manipulácia ako úplne nemožná, čoraz viac žien bude bez pochyby využívať čoraz dostupnejšie možnosti umelého oplodnenia a budú si voliť spermie čoraz inteligentnejších a silnejších mužov, v ktorých DNA sa zaručene nebude vyskytovať žiadny chybný gén - aj takto jednoducho sa môže zrodiť skupina zvýhodnená voči ostatným. A ostatným sa to určite nebude páčiť.
Čakajú nás pravdepodobne obrovské konflikty medzi skupinami, ktoré bude rozdeľovať nielen vek, rozličná viera a potreby, ale po novom aj rozličná výška IQ a dosiahnutá úroveň "vylepšenia" (kyborgovia verzus "skutoční ľudia"). Čakajú nás demagogickí nasledovníci dnešných nacionalistov, ktorí budú brojiť proti všetkému novému, čo sa začína predponami nano-, bio- alebo kyber- do takej miery, že kúpa jogurtu ProBio sa stane odvážnou politickou demonštráciou. Vedľa nich sa objavia nenapraviteľní technooptimisti nesúci zástavu pokroku, ktorí vo svojej naivite nebudú pre ľudstvo o nič menej nebezpeční.
A v prípade príchodu inteligentných robotov sa možno objavia i hnutia bojujúce za ich práva a človeku nezrozumiteľné hádky medzi rôznymi druhmi umelej inteligencie.
