Umelecká vízia planéty zemského typu blízko centra Mliečnej cesty. Slnko planéty zapadlo vľavo za obzor. Vpravo hore na oblohe planie supernova. Bombarduje okolie sterilizujúcim žiarením. Čoskoro vyhubí život aj na povrchu tejto planéty (v popredí). Jasné a horúce hviezdy sú pri centre Mliečnej cesty rozložené husto a viaceré presvitajú cez oblačný súmrak.
Poznatky z polárneho mrazu
Anthony Stark z Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics v Cambridge (Massachusetts) o tom s piatimi kolegami napísal v časopise The Astrophysical Journal Letters. Využili unikátny ďalekohľad na stanici Amundsen-Scott pri Južnom póle, ktorý má anténu s priemerom 1,7 metra.
Ako jediný na svete môže získať veľkomeradlové mapy oblohy v submilimetrovom žiarení. Toto žiarenie zodpovedá rozpätiu vlnových dĺžok 0,1-1 milimeter (čiže frekvenciám 3000-300 gigahertzov). Leží na prechode medzi infračerveným a mikrovlnným žiarením. Vzduch na Južnom póle je taký suchý a studený, že submilimetrové žiarenie, ktoré by inde ešte vo výške pohltila atmosférická vodná para, tam preniká až na zemský povrch a dá sa merať.
Vylievajúci sa prstenec
Aj keby pri centre Mliečnej cesty jestvovali nejaké planéty, podľa Starka s kolegami by na nich sotva mohol byť život, ako ho poznáme. V priemere každých 20 miliónov rokov sa totiž na centrum Mliečnej cesty vyleje obrovské množstvo plynu. Keď sa jeho masy zrazia, naraz sa z tohto plynu utvoria milióny hviezd. Najhmotnejšie rýchlo spália svoje termonukleárne palivo a vybuchnú ako supernovy. Uvoľnia pri tom mohutné vlny vysoko energetického žiarenia.
Plyn, ktorý túto explozívnu hviezdotvorbu opakovane spúšťa, je v prstenci asi 500 svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km) od centra Mliečnej cesty. Zbiera sa tam pod vplyvom takzvanej galaktickej priečky, čo je asi 6000 svetelných rokov dlhý pozdĺžny ovál hviezd, rotujúci v strede Mliečnej cesty. Priečka postupne prstenec zahusťuje, až kým sa nedosiahne kritická hustota - "bod vyliatia". Vtedy sa plyn zrúti do centra Mliečnej cesty.
Je Zem v bezpečí?
Astronómovia takéto javy pozorujú najmä v zrážajúcich sa galaxiách. Dochádza k nim však aj v izolovaných galaxiách, akou je naša Mliečna cesta. V jej prípade, ako predpovedá Starkov tím, do 10 miliónov rokov.
Vychádza to z pozorovaní hustoty plynu v prstenci. Pri jeho zrútení sa na centrum Mliečnej cesty vyleje približne 30 miliónov slnečných hmotností plynu (1 hmotnosť Slnka = dvetisíc miliárd miliárd miliárd kilogramov). To úplne zaplaví stredovú čiernu dieru Mliečnej cesty, ktorá má "iba" 3 milióny slnečných hmotností. Tá plyn nedokáže pohltiť, a tak sa z drvivej väčšiny utvoria hviezdy.
Najmasívnejšie z hviezd vybuchnú ako supernovy už o niekoľko miliónov rokov. Keď ožiaria okolie, spália všetko živé. Keďže takéto hviezdy budú okolo centra Mliečnej cesty natlačené husto, sterilizácia prostredia na akejkoľvek tamojšej planéte zemského typu bude dokonalá.
My pozemskí vidiečania sme našťastie zrejme dosť ďaleko od centra Mliečnej cesty - približne 25 000 svetelných rokov. Niektorí vedci však napriek tomu považujú jeho opakovanú búrlivú aktivitu za dôležitý dlhodobý faktor, ktorý ovplyvňuje aj evolúciu života na Zemi.
