Silent Hill 4 - báť sa, je tak jednoduché

Silent Hill, ktorá každému hráčovi dokazuje, že báť sa, je tak jednoduché.

Recenziu "Tichého Vrchu 4" pre PS2 ste si u nás mohli prečítať už dávnejšie. Nemajiteľov tejto hernej konzoly táto verzia hry určite navnadila. Svet Silent Hillu sa k PC hráčom dostal až koncom roku 2002, ale každého si podmanil. Ja naň spomínam so smutnou slzou v oku vďaka výborne spracovanému príbehu, pričom najviac mi v pamäti zostala chvíľa, keď mi pred očami zomrela jedna z hlavných postáv. Jednoducho hra, kvôli ktorej som sa dal vypísať u lekára, ale nikomu to nehovorte. Tretí diel už v hráčoch vyvolával príjemné mrazenie len svojim uvedením na trh počítačov a znovu išlo o šialený japonský horor, akých je na PS2 dosť, ale pre PC sa objavujú raz za uhorský rok. Od začiatku oznámenia štvorky sme vás masírovali novými screenshotmi, správami, videami – vedeli sme, že pôjde o výborný titul, Konami nesklamalo vo svojich ságach, ktoré si stráži a postupne zdokonaľuje. Čo ďalší diel, to úplne iný príbeh, bez náznaku pokračovania príbehu z predošlého Silent Hillu a to je práve na hre to fascinujúce. Vždy viete, že tvorcovia hry prídu s niečím úplne novým a prepracovaným, aj keď menšie náznaky tu dnes máme, ale nie sú podstatné a aj SH panici o nič neprídu, no bol by hriech nezahrať si staršie diely. Od svojich japonských kolegov by si mohli brať príklad aj ostatní vývojári.

V poslednom čase sa však začína aj nad našimi mašinkami blýskať na lepšie časy, hoci sa to všetko deje len tak pomaličky a potichučky. Po krutom tichu spôsobeným absenciou akejkoľvek čerstvej krvi (posledné poriadne horory boli The Thing, Undying, Blackstone Chronickles) sa objavila práve séria Sillent Hill a s ňou snaha napodobniť úspech a slávu úspešného strašiaka. The Suffering vystúpil medzi výborné hry aj vďaka nedostatočnej konkurencii, nekonečné čakanie na Call of Ctulhu či Bloodline (Veríme, že český Shade nás aspoň čiastočne navnadí), nás už nebaví a Obscure bude musieť svoje kvality dokázať, keďže ako už z našeho preview viete, chýba hre to dôležité – atmosféra – tá nikdy nechýbala Tichému Vrchu.

Mať vlastný byt je snom každého mladého človeka. Ja, Henry Townshend patrím medzi nich. Môj domov získal čislo 302 v mestečku South Ashfield, neďaleko tajomného Silent Hillu. Dni pokojne plynuli, žil som si podľa vlastných predstáv až kým sa nezačali objavovať tajomné nočné mory. Boli neuveriteľne nereálne, plné krvi, násilia a zvráteností. Jedno však viem určite – sú to len sny a ráno keď sa zobudím, bude všetko inak – bude všetko normálne. Nikdy však nezabudnem na reťazami obviazané dvere, krvavými fľakmi pokrytú kuchyňu a premiestnené veci. Akoby sa môj byt dostal do inej dimenzie, kde sa nachádza len číre zlo, ktoré ma neustále prenasleduje a pokúša sa dostať môjho mozgu. Nemôžem podľahnúť a musím sa prebudiť. Prechádzam sa teda po svojom byte, keď zrazu počujem obrovský rachot z kúpelne. Bežím do epicentra hluku a v stene vidím obrovskú dieru. Vyzerá skôr ako tunel, veľmi tajomný tunel. Nevidím na jeho koniec, no láka ma a keď si uvedomím, že sa mi to celé len sníva, tak ma nič nedrží v malej kúpelni, beriem si so sebou trubku a vchádzam do úzkeho priestoru. Pomaly sa plazím a východ akoby mi stále unikal. Už si necítim svoje zodraté ruky, pália ma končeky prstov, ale v istých okamihoch sa mi zdá, že svetlo na konci tunela sa približuje. To jediné ma poháňa vpred – do náruče prenikavého svetla.

Silent Hill 4 (SH4) sa od svojich predchodcov dosť odlišuje v niekoľkých smeroch. V prvom rade boli adventúrne prvky minimalizované na zanedbateľnú úroveň, čím sa hra presunula medzi akčné tituly, no nemusíte mať žiaden strach – nejde o žiadne „krvilačné vyvražďováky“ typu The Suffering a SH4 si zachováva svoje tajomné kúzlo. Potvoriek nie je príliš mnoho, sú na tých správnych miestach a hlavne dokážu sa objaviť v ten správny moment (teda keď to vôbec neočakávate) a nechcú sa nechať zabiť (čím sa v spojení s právnym načasovaním prejaví u hráčov berserk a i ja som sa pristihol ako kopem do dávno umlčaného zombíka, ktorý ma prekvapil útokom zozadu). To sú tie správne momenty, dvíhajúce adrenalín a temná atmosfére plná beznádeje pomaly začína napĺňať miestnosť, v ktorej hráte.

Zažili ste niekedy situáciu, kedy ste dúfali, že to celé je len sen? Musí to byť len sen, no po prebudení sa mi to všetko zdalo ako živé. Hovoril som si, Henry, si len príliš unavený a mal by si si oddýchnuť, ale to som ešte nevedel, čo ma čaká. Zazvonil telefón – na tom by nebolo nič nenormálne, ale telefónny kábel som mal precvaknutý a volala mi postava z môjho sna, prekrásna Cynthia. Je nádherná a potrebuje pomoc, navyše mi ponúka... ehm... pekný zážitok za poskytnutie pomocnej ruky – chce sa dostať z podivného komplexu metra, kde som sa ocitol po prejdení tunelu. Všetko okolo bolo podivné, tu som po prvýkrát natrafil na podivných psov bez srsti s dlhými jazykmi. Celé telo mali pokryté odpornou zelenkastou hmotou a mali viditeľné všetky žily, čo vo mne vyvolalo dobre známe šteklenie v žalúdku. Všetko je tu nechutné a zvrátené. Ešteže som si vzal tyč, ktorá mi zachránila život. Dá sa vôbec v sne stratiť život? Neviem, ale nechcem sa presvedčiť o funkčnosti tejto teórie na vlastnej koži.

Do svojej postele som sa dostal akýmsi červeným portálom na miestnych záchodoch, hygiena zrejme pracovníkom nič nevraví... a kde vôbec boli? Všade bolo mŕtvolné ticho. Po telefonáte som ostal chvíľu sedieť na posteli. Neveril som, že toto je všetko len sen, bol som si istý, že som skutočne hore a vnímam celý svet okolo seba. Zhrozený som vyskočil a bežal do kuchyne – nie je síce uprataná, ale je moja a všetko je na svojom mieste, tak som vybral z chladničky fľašku vína, pozrel som sa z okna na námestie a všimol som si podivný papierik pri skrini. Boli to podivné a nesúvisiace kecy, alebo posolstvo? Zrazu som začul Eileen ako zametá chodbu. Pekné dievča, býva vedľa mňa. Otočil som sa, že ju aspoň pozdravím, ale okamžite som stuhol. Zostal som stáť, nevládal som sa ani pohnúť a čudujem sa, že som si to nevšimol. Na dverách viseli ťažké oká reťazí, posplietané okolo seba a ukončené niekoľkými zámkami. Zatočila sa mi hlava – toto MUSÍ BYŤ sen. Môj vlastný byt sa mi stal väzením. Bežím ku dverám a počúvam Eileen ako si pospevuje, no nepočuje ma. Aspoň cez kukátko vidím okolitý svet. Vyschlo mi v hrdle, spomenul som si totiž na Cynthiu. Musím sa TAM vrátiť. Musím sa vrátiť na TO miesto, kde je život niečím podivným a okamžite sa trestá. Nechcem sa TAM vybrať, nepáči sa mi TO miesto, naháňa mi strach, že napokon celá táto maškaráda nebude len snom. Nohy ma však už vedú do kúpeľne a vyberám sa do inej dimenzie, do úplne iného sveta. Nemám však na výber, nemám kam inam ísť.

Celá hra sa dá rozdeliť do dvoch častí: Henryho byt a Svety. Ďalšou novinkou je pohyb po Henryho byte odohrávajúci sa z vlastného pohľadu. Je to určite novinka a aj vítaná zmena. Aj keď to z popisu vyzerá tak, že v byte je všetko - teda až na možnosť opustiť ho - v poriadku, no po podivných snoch a víziách sa stratí aura bezpečnosti a útulnosti. Všetko je v kontraste s okolitým svetom, ktorý môže Henry vnímať, čo samozrejme aj robí, no nik nevie, že je vlastne vo svojom byte uväznený a teší sa z každého okamihu, kedy môže nahliadnuť za žalúzie a aspoň takto neinteraktívne sleduje normálny život. Celé mi to čiastočne pripomenulo čiernobiely film majstra hororu, Alfreda Hitchcocka z roku 1954 – Rear Window s výborným Jamesom Stewartom v hlavnej úlohe. Kto pozná tento film, vie o čom píšem. V byte nájdeme aj množstvo nových prvkov. Doma môžete napríklad saveovať, doplní sa vám tu vždy na maximum zdravie, ale hlavne tu máte skriňu, do ktorej si môžete (a neskôr aj musíte) ukladať predmety. Inventár máte totiž obmedzený miestom a nemôžete pri sebe nosiť stovky zbytočností a odporúčam mať vždy voľných niekoľko pozícií, nie je totiž nič horšie ako zistenie, že nemôžete vziať dôležitý predmet, pretože ste full. Je to určite zaujímavé vylepšenie, dodáva hre reálnejší nádych a musíte aspoň minimálne taktizovať, čo si na ďalšiu akciu vezmete so sebou.

V podzemí som zažil peklo. Celé stanica je zamorená podivnými kreatúrami, ktoré nechcú zomrieť, hoci som do nich vystrieľal celý zásobník. Môžem ich len omráčiť a chvíľu tak postupovať ďalej, no neustále sa spoločne so Cynthiou otáčame, keď počujeme podivné mrmlanie alebo výkriky za svojimi chrbtami. Chcem ísť preč rovnako ako Cynthia a kašlem na jej odmenu, chcem len prežiť, neviem kam som sa to dostal, ale hlavne neviem ako sa dostať späť. Vlastne, ak sa aj vrátim do bytu, viem čo ma tam čaká. Niet úniku a myslím si, že ten byt nebola správna voľba, muselo sa v ňom niečo stať, niekto tam musel bývať, no možno to je úplne inak. Strácam nádej na to, že je to len sen, no nevidím žiadne vysvetlenie na iracionálne výjavy v divnom svete za dierou. Strach mi behá po chrbte každým ďalším krokom, ale sila prežiť ma poháňa ďalej. Musím to vyriešiť... ak chcem prežiť. A ja chcem prežiť!

Je to peklo a nepomôžu ani tisícky znakov, treba to celé zažiť na vlastnej koži. Preberieme si aj zbrane a nepriateľov. Nechcem však príliš prezrádzať, v podivných protivníkoch je neuveriteľné kúzlo Silent Hillu a nechcem radšej ani vedieť, v ktorých šialených japonských hlavičkách vznikli námety na prázdne invalidné kreslo, zmutovanú nemocničnú sestričku (ehm, to som usúdil len podľa oblečenia, v skutočnosti mi pohlavie, výzor i správanie ostalo v rovnici ako výrazná neznáma) alebo potvorky v traileroch – určite ste ich vedeli, tie vrieskajúce deti... nie, nebudem nič prezrádzať, nechcem vás pripraviť o ten pocit, kedy sa s výrazom "what the hell..." na tvári sa pozeráte na nové stvorenie. Sú odporné, sú strašidelné – sú také, aké chceme. Po ceste nájdete množstvo zbraní, dokonca aj strelného charakteru, ale tie veľmi využívať nebudete. Jednak je málo nábojov a jednak nie sú až tak účinné. Oplatí sa nechať si pri sebe radšej už spomínanú tyč, rozbitú fľašu, golfovú palicu (oh, toto je skutočná lahôdka, to by Tiger Wood netušil, čo všetko dokáže štvorka železo), sekeru alebo dokonca lopatu. Od momentu prvého stretu chladnej lopaty s bizarnou potvorou prechádzam okolo záhradkárskych potrieb s výraznou úctou a rozmýšľam, že si tento nástroj skazy zaobstarám a budem ho nosiť ako dámy kaser v kabelke...

Jednotlivé lokácie by v nás za normálnych okolností nevytvárali pocity beznádeje a strachu, ak by neboli opustené. Preto aj teraz ukončím putovanie Henryho (aj keď som pôvodne rozmýšľal, že vám prezradím ako som napríklad našiel.... ale nič, prezradiť ďalšie podrobnosti by bol obrovský hriech). Ale vráťme sa k tej osamotenosti. Nič totiž nie je vzrušujúcejšie ako prázdna nemocnica. Alebo ticho v lese. Len raz som išiel okolo polnoci malililičkým lesíkom asi 2-3 minúty, ale mal som čo robiť. Počul som len vlastné kroky a svoj dych. Ladený emóciami a tmou som začal zrýchľovať, keď tu som o niečo zakopol. Nechcel som ani vedieť o čo, keď v tom momente sa ozvalo zapraskanie konárov. A všade naokolo tma. Odvtedy sa nebojím po tme chodiť na záchod. To isté zažijete aj v hre. Je jedno, či sa nachádzate v opustenom dome, nemocnici, metre, lese alebo v obchodnom dome. Všade cítite prítomnosť niečoho neznámeho, hoci nič nevidíte, ale jednoducho viete, že tam niečo je. Super atmosféra, v super prostrediach doplnené výbornými ústrižkami z denníku a vo výbornom technickom spracovaní. No viac v hodnotiacej časti, ktorú týmto víťazoslávne zahajujem.

GRAFIKA 9 / 10
Aj keď ide o prevod s konzolí, je vidieť, že aj bez vysokého rozlíšenia, super grafických efektov a množstvá odleskov sa dá dosiahnuť takmer dokonalé technické spracovanie. Architektúra miestností, precízne navrhnuté textúry a zmysel pre bizarnosť dáva grafike ten správny šmrnc. Navyše sa dá rozlíšenie zvoliť do nebeských výšin, tiene všetko znásobujú, animácie pohybov sú vierohodné. Filmové sekvencie si zaslúžia množstvo ód, ale verím, že stačí ak spomeniem, že výborne rozprávajú ďalej príbeh, dokonalá mimika postáv sa dokáže naplno prejaviť a hlavne sú tak správne temné, snímané z filmových uhlov. Hardwarové požiadavky nie sú nijako krvavé (viď tabuľka), len si dajte pozor na karty nepodporujúce pixel shadery, teda MXová rada kariet GeForce a staršie Radeony. Nutnosťou je aj DVD mechanika, ale to sme mali už pri trojke Silent Hillu. Grafické spracovanie sa dá nastaviť, takže ak disponujete slabším strojom, môžete si orezať niektoré detaily, a o nič podstatné neprídete.

INTERFACE 8 / 10
Ovládanie a interface – večný to problém konverzií. Konečne aj v Silent Hillovi 4 funguje kombinácia myš + klávesnica a je len otázkou pár minút ako rýchlo si na to zvyknete. Ako som už niekde vyššie spomenul v Henryho byte vidíte všetko z vlastných očí a ostatné besnenie sledujete z pohľadu defaultne zavesenej kamery na určitom mieste. Tým sa zvyšuje filmový efekt, ale ako už zo skúseností vieme, výrazne tým utrpí prehľadnosť a preto znovu ďakujem za funkciu klávesy TAB – automaticky sa pohľad presunie za Henryho chrbát. Zlepšila sa aj situácia s používaním inventáru a celkovo je vidieť, že na konverzii sa poctivo pracovalo a tvorcovia mysleli aj na anatómiu jedinca hrajúceho gamesky na PC.

Nie je to nič geniálne, ale zvyknúť sa na to dá, navyše ak máte gamepad, všetko bude ešte viac user-friendly, ale niekedy sa stane, že v útokoch utŕžite zbytočný úder. Nie všetko je dokonalé. Menším prínosom je možnosť ovládania sily úderu. Čím dlhšie držíte akčné tlačidlo, tým silnejší bude úder.

HRATEĽNOSŤ 9 / 10
Záleží na vašej povahe. Môže sa stať, že vás bude Silent Hill 4 neskutočne nudiť a nebudete vnímať tú atmosféru okolo. V tom prípade vám zostane len tupé vyvražďovanie podivných potvoriek. Lenže od toho tu máme japonské hry, ktoré sa snažia do hier vložiť prvky vcítenia sa do hlavnej úlohy. Nesnažia sa nás za všetku cenu ohúriť vyvrhnutými črevami letiacimi vzduchom alebo pustením zubárskej vŕtačky ;). V tom je iný aj Silent Hill. Horor nie je o tom, že máme skupinku mladých kamarátov, ktorí postupne záhadne kapú ako na bežiacom pásme. Zmysel strachu je niekde inde (Hail to the king - Hitchcock, King atď.), hlboko ukrytý v našom podvedomí a o tom je aj strach SH. Čo sa to vlastne odohráva v Henryho hlave? Prečo je doma zamknutý? Čo znamenajú tie výjavy v jeho byte? Kto mu posiela správy z denníku? Stačí použiť psychický nátlak a úzkosť v očiach sa k nám už zakráda.

Vôbec by mi nevadilo, keby v hre bolo o 90% menej nepriateľov. O tom je strach. Ale aj tak je tu omnoho menej protivníkov ako v iných akčných hrách a hlavne sú originálni. Vrcholom atmosféry je ozvučenie, ale o tom nižšie. Preto berte ohľad na to, že SH je hra, ktorú je potrebné precítiť a potom sa budete aj neskutočne baviť. To je možno aj dôvod, prečo sa nedočkáme viacerých konverzií pre naše počítače – malé percento PC hráčov dokáže pochopiť, že hru nie je potrebné dohrať, ale vcítiť sa do hlavnej postavy a s ňou prežiť neskutočné dobrodružstvo. Ak dokážete túto vec, hrateľnosť stúpne vysoko a zábavnosť titulu sa vám objaví pred očami až v tomto momente.

MULTIPLAYER
Hra ho neobsahuje.

ZVUKOVÉ EFEKTY 10 / 10
Nevýrazné výkriky, šum v pozadí, dupot hlavnej postavy a kvalita ozvučenia rovnajúca sa šesťkrát prehranej kazete s hitmi Mariky Gombitovej. To je ozvučenie Silent Hillu 4. Svíííšť... treeesk! Dobre, šuter v mojej hlave ma presvedčil, že klamať sa nemá a preto všetko beriem späť a začnem znovu. Výkriky, škreky, stony, plač, kroky, vŕzganie, dupot, padanie predmetov, otváranie dverí, šúchanie... je príliš veľa zvukov, no všetky plnia dokonale svoju úlohu – znejú akoby v pozadí, ale i blízko, dezorientujú vás, spozorniete, začnete sa opatrne otáčať aj po vašej izbe. To všetko je v perfektnej kvalite, s výborným a čistým dabingom. Takto si predstavujem ozvučenie hry. Ak som varoval pred hraním v noci strachopudov v Doome 3, Silent Hill 4 platí pre vás dvojnásobne – za to sa treba poďakovať ozvučeniu. Ešte stále ak začujem detský plač, skameniem a vyberám si spoza bundy oceľovú lopatu.

HUDBA 10 / 10
Soundtrack Silent Hillu 2 bol neskutočne podmanivý. Tretí diel dokázal to isté a vy si myslíte, že štvorka na tom bude biedne? Omyl, podmanivé melódie, chytľavé úryvky a niektoré surrealistické zhluky tónov (pamätáte sa na úroveň väznica v druhom diely a klaustrofobickú melódiu?) sú tak výborné, že tento soundtrack musím mať, nech to stojí, čo to stojí.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 8 / 10
Keďže sa rázna minimalizovala klasická adventúrna časť, prejavilo sa to aj na výslednej hracej dobe, ktorá už nie je tak vysoká, no okolo 15-18 hodín si zahráte. Znovu však upozorňujem, že o to tu vôbec nejde. Môžete sa po priestoroch lokácií pohybovať pomaly, nasávať tak strašidelnú atmosféru, vtedy nebudete čas okolo seba vôbec vnímať. Alebo všetko rýchlo prebehnete a skonštatujete, že ide o krátku hru s blbou inteligenciou protivníkov. Musím uznať, že nie sú príliš múdri, no neviem si predstaviť, že by som sa trápil so svorkou psov. Náročnosť je preto na správnej úrovni, nebudete nadávať nad miestami, kde strávite niekoľko hodín a nepôjde to ani ľahko ako šieste pivo v piatok podvečer do vašeho hrdla. Trochu ma sklamala prítomnosť celej mapky ihneď do vstupu úrovne – to mohlo byť inak. Viac mi vyhovovalo hľadanie nákresu mapy niekde v úrovni. Zjednodušovaniu sa teda nevyhla ani táto časť hry. Dôležité predmety neprehliadnete, postava sa pozerá na podozrivé miesto výskytu predmetu, ale to poznáme už z predošlých dielov a iných hier (premiéru si táto nápoveda odbila tuším vo výbornej adventúre Grim Fandango). Ukladať pozíciu môžete buď manuálne, ale len v Henryho byte, inak sa vám pozícia automaticky uloží po prejdení červeným kruhovým portálom.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 9 / 10
Už mám plné zuby kvalitných hier. Silent Hill 4 patrí samozrejme medzi ne a v tento rok ich bolo v každom žánri neúrekom. O každej sa dá popísať more textu, len si sadnem a znaky samé pribúdajú a potom sa znovu čudujem, že som dvojnásobne prekročil maximálny limit znakov. A to som zabudol na množstvo iných vecí. Mohol som viac povedať o všetkých lokáciách, o Eileen, ktorá zohrá dôležitú úlohu pri vašom postupe, ale... ale načo? Ak máte radi horory, strašidelné prostredie prepracované s japonským zmyslom pre zvrátenosť, tak je Silent Hill 4 tým pravým darčekom pre vás (áno, blížia sa Vianoce a ja znovu nechcem nakupovať 24. decembra v hypermarketoch). Technické spracovanie je takmer dokonalé, o atmosfére som toho popísal dosť, preto možno niekomu bude vadiť... sakra, čo vlastne môže niekomu na Silent Hille vadiť? Zrejme nič, ďalší výborný zážitok mám za sebou a už teraz sa teším na piaty Silent Hill.