Zaujímavý spôsob boja so stresom predviedli mladí účastníci karnevalu v londýnskom Notting Hille.
FOTO - REUTERS
Ak vás stres v práci priam ničí, mali by ste vedieť, že sú aj ľudia, ktorí reagujú presne naopak. Prakticky si ani nevedia predstaviť, že by mali tráviť svoj pracovný život pokojne. Je to v genetike, výchove, motivácii, alebo ešte v niečom inom? Otázkou, prečo množstvo ľudí pod veľkou záťažou a náročným šéfom kolabuje, zatiaľ čo iní priam rozkvitnú, sa zaoberá článok Anahada O'Connora z The New York Times.
Prípad Michaela Jonesa
Newyorský architekt Michael Jones je to, čomu hovoríme workholik. Kráča od projektu k projektu, spí štyri hodiny denne, a keď dostane zadanie, pracuje šesť dní v týždni.
"Keby som necítil, že sa zúčastňujem na niečom mimoriadnom, nebol by som schopný toto tempo prežiť," citujú Jonesa New York Times.
Jonesovi vraj stačí pozrieť sa na manhattanské línie na východnej 65. ulici, kde sa vypína obytný vežiak Chatham. Je to jeden z viditeľných výsledkov jeho úsilia, na ktorých sa v uplynulých 14 rokoch práce pre firmu Robert A. M. Stern Architects podieľal.
"Títo ľudia sa ponárajú do práce tým viac, čím je náročnejšia a zložitejšia," komentuje "prípad Jones" profesor psychológie Salvatore R. Maddi z Kalifornskej univerzity v Irvine, autor knihy Nezlomnosť v práci, ktorá sa čoskoro zjaví na trhu. "Stres považujú za bežnú súčasť života, nie za niečo nespravodlivé," dodáva Maddi.
Trochu Freuda nezaškodí
Je známe, že chronický stres zvyšuje hladinu hormónov, čo sa spája s množstvom vážnych chorôb, vrátane infarktu či depresií. Veľa stresovaných ľudí žije v trvalom napätí a úzkosti. Vedci však zistili, že organizmus tých, ktorí sa so stresom vedia vysporiadať, v práci vyplavuje normálne množstvo hormónov, a v noci ich hormonálna hladina prudko klesá.
"Podieľa sa na tom genetika, výchova a typ osobnosti," povedal Bruce McEwen, riaditeľ neuroendokrinologického strediska Rockefellerovej univerzity v New Yorku.
Tí odolnejší väčšinou mali ťažšie detstvo, častejšie sa sťahovali a vyrastali v horších podmienkach. Stres si ich našiel skôr, preto ich organizmus vie regulovať jeho úroveň. Vycítia, kedy sa blížia k vrcholu svojich možností, a kedy je čas na to, aby na chvíľu opustili ring.
Niekedy si stresové situácie priam vyrábajú sami, lebo chcú podvedome prekonať tlak, ktorý v nich vznikol v detstve alebo v ranej dospelosti. Sigmund Freud, tvorca teórií o nadvláde ľudského podvedomia, by určite mal z týchto zistení radosť.
Steven Kuchuck, psychoterapeut z New Yorku, má tieto freudovské skúsenosti podložené rozhovormi s mnohými ľuďmi. "Niektorí tvrdia, že neznášajú stres, súčasne si však hľadajú jedno stresujúce zamestnanie za druhým. Musí v nich byť teda niečo, čo ich k tomu núti."
Kuchuck sa tiež stretáva s tými, ktorí túžia po zúrivej činnosti práve kvôli svojmu presvedčeniu, že detstvo ich nijako nestimulovalo.
Ľudia, ktorí majú tendenciu vnímať stres skôr ako výzvu než ako bremeno, majú spoločné ešte niečo: svoju kariéru považujú za záväzok.
Na toaletu iba cez prestávku
Ľudia sa môžu cítiť dobre aj v zlom pracovnom prostredí, ak majú pocit, že o niečom rozhodujú, alebo že majú aspoň určitý stupeň slobody. Stresu však takmer s istotou podliehajú tí, ktorí sa cítia iba ako koliesko zložitého stroja.
Dokazuje to štúdia pomerov medzi hudobníkmi.
Podľa harvardského profesora biológie a neurológie Roberta M. Sapolskyho, autora knihy Prečo zebry nemajú vredy?, stresom trpia oveľa častejšie hráči veľkých symfonických orchestrov než členovia komorných telies. V orchestri sa všetci musia podriadiť dirigentovi. Po mnohoročnej náročnej praxi ľudia zisťujú, že koniec-koncov nerozhodujú ani o tom, kedy si zájdu na toaletu.
Psychiater Andy Morgan z Yaleovej univerzity si myslí, že odolnosť proti stresu má aj iné príčiny: "O tom, do akej miery človek podľahne stresu, rozhoduje aj pocit užitočnosti. Keď ľudia cítia, že ich práca nemá zmysel, chorľavejú a hľadajú si nové zamestnanie."
Autor: ač
