![]() Uhlíkové emisie, ktoré má na svedomí človek, mali vykompenzovať severské lesy. Ukázalo sa však, že neraz do atmosféry viac uhlíka vylučujú, ako ho z nej odčerpávajú. Situáciu mala zachrániť tundra. Aj tá teraz sklamala. FOTO - UNIVERSITY OF ALASKA, AGRICULTURE AND AGRI-FOOD CANADA |
Globálne otepľovanie je faktom. Mnohí opisujú jeho možné dôsledky pre našu civilizáciu v pričiernych farbách. Iní, naopak, závažnosť objektívnych rizík spochybňujú. Napríklad sa tvrdí: Nahromadený oxid uhličitý z atmosféry odčerpá subpolárna vegetácia, rozbujnená práve vďaka otepľovaniu. Ako ukazuje najnovší výskum, nie je to pravda.
Aspoň podľa výsledkov unikátneho, vyše 20-ročného experimentu, ktorý prebiehal v tundre na Aljaške.
Experiment pri jazere Toolik
V časopise Nature výsledky tohto experimentu oznámila Michelle Macková z Floridskej univerzity v Gainesville s kolegami z Aljašskej univerzity vo Fairbankse a Laboratória morskej biológie vo Woods Hole (všetko USA).
Experiment spočíval v hnojení presne vymedzených plôch prevlhčenej severskej pôdy pri aljašskom jazere Toolik kombináciou dusíka a fosforu. Vedci tak chceli simulovať dôsledky oteplenia pôdy po oteplení atmosféry, vyvolanom rastúcim obsahom oxidu uhličitého. Predpokladali, že oteplenie v príslušných pôdach zvýši dostupnosť živín pre rast tamojšej, v dnešných podmienkach chudobnej vegetácie. Priama príčina: Rýchlejší rozklad organického materiálu.
Po pridaní hnojiva rastliny naozaj rástli lepšie a ukladalo sa v nich viac uhlíka. Napriek drsnej subpolárnej klíme. Za 20 rokov experimentu sa rastlinná produkcia na výskumných plochách zdvojnásobila. Najmä vďaka zrýchlenému rastu krovín. Presne podľa predpovede.
Neočakávaný výsledok pri meraní v pôde
Bádatelia však pri experimente nemerali iba množstvo uhlíka spotrebovaného pri raste vegetácie, premietnutého do nárastu jej biomasy. Pravidelne merali aj jeho obsah v pôde. A práve tu ich stretlo veľké prekvapenie.
Ukázalo sa, že výsledkom zvýšeného prítoku živín bol čoraz výraznejší celkový úbytok uhlíka. Počas experimentu dva kilogramy z jedného metra štvorcového. To úplne zmenilo očakávania vedcov, ako by globálne otepľovanie malo ovplyvňovať odčerpávanie uhlíka z atmosféry.
Záver teda znel: obsah oxidu uhličitého v atmosfére by neklesal, ale vplyvom subpolárnej pôdy, naopak, ešte viac stúpal! Otepľovanie tundry by vytvorilo kladnú spätnú väzbu, v rámci ktorej by sa samo ďalej posilňovalo.
Kľúčová uhlíková rovnováha
V Nature výsledky Mackovej s kolegami komentovali Wendy Loyová z Michiganskej technologickej univerzity v Houghtone (USA) a Paul Grogan z Kráľovninej univerzity v Kingstone (Kanada). Pripomenuli kľúčový význam uhlíkovej rovnováhy pozemských ekosystémov. Spočíva v rozdiele medzi ukladaním uhlíka do vegetácie a pôdy a jeho strate pri ich rozklade.
V studených a vlhkých podmienkach tundry prebieha rozklad pomaly. Uhlík sa hromadí v hrubej vrstve organickej látky nad minerálnou zložkou pôdy. Uhlík viazaný v tundre a severských lesoch tvorí odhadom jednu tretinu jeho globálnej zásoby. Zodpovedá dvom tretinám uhlíka, ktorý sa dnes nachádza v atmosfére. Z toho pramení obava, že oteplenie rovnováhu zmení zrýchleným rozkladom organickej látky v pôde. Súčasne by ale malo uvoľňovať živiny, ktoré podnecujú rast vegetácie. Tá do seba uhlík, naopak, viaže.
Čo sa vlastne deje?
V aktuálnych podmienkach tundra niekedy uhlík viaže, inokedy ho stráca. Dlhodobé merania v simulovaných účinkoch globálneho otepľovania, ktoré vykonala Macková s kolegami, ukazujú, že optimizmus nie je namieste. Rozvoj vegetácie v subpolárnych oblastiach pozemskú uhlíkovú bilanciu očividne nezachráni. Oteplenie sa v tundre pozoruje už tri desaťročia. Vďaka nemu tam o. i. pribúdajú práve kroviská.
Ak však možno spomenuté merania zovšeobecniť, bujnenie vegetácie v skutočnosti viac uhlíka do atmosféry uvoľňuje, než ho z nej odčerpáva. Macková s kolegami si myslia, že zvýšené množstvo dostupných živín podnietilo v pôde činnosť mikroorganizmov, rozkladajúcich organickú látku. Keď skonzumovali jej bežný prísun, pustili sa do staršej, uloženej hlbšie v pôde.
Samozrejme, experiment simuloval účinky globálneho otepľovania nepriamo. Keď iní bádatelia vybudovali v tundre skleníky, vegetácia nereagovala tak dramaticky ako pri hnojení.
Tím Mackovej však jasne ukázal, že bilanciu uhlíka treba merať ako nad zemou, tak aj pod ňou.
![]() Aljašské jazero Toolik, pri ktorom robili vedci svoje dlhoročné výskumy. |