 Uhlíkové emisie, ktoré má na svedomí človek, mali vykompenzovať severské lesy. Ukázalo sa však, že neraz do atmosféry viac uhlíka vylučujú, ako ho z nej odčerpávajú. Situáciu mala zachrániť tundra. Aj tá teraz sklamala. FOTO - UNIVERSITY OF ALASKA, AGRICULTURE AND AGRI-FOOD CANADA |
Globálne otepľovanie je faktom. Mnohí opisujú jeho možné dôsledky pre našu civilizáciu v pričiernych farbách. Iní, naopak, závažnosť objektívnych rizík spochybňujú. Napríklad sa tvrdí: Nahromadený oxid uhličitý z atmosféry odčerpá subpolárna vegetácia, rozbujnená práve vďaka otepľovaniu. Ako ukazuje najnovší výskum, nie je to pravda.
Aspoň podľa výsledkov unikátneho, vyše 20-ročného experimentu, ktorý prebiehal v tundre na Aljaške.
Experiment pri jazere Toolik
V časopise Nature výsledky tohto experimentu oznámila Michelle Macková z Floridskej univerzity v Gainesville s kolegami z Aljašskej univerzity vo Fairbankse a Laboratória morskej biológie vo Woods Hole (všetko USA).
Experiment spočíval v hnojení presne vymedzených plôch prevlhčenej severskej pôdy pri aljašskom jazere Toolik kombináciou dusíka a fosforu. Vedci tak chceli simulovať dôsledky oteplenia pôdy po oteplení atmosféry, vyvolanom rastúcim obsahom oxidu uhličitého. Predpokladali, že oteplenie v príslušných pôdach zvýši dostupnosť živín pre rast tamojšej, v dnešných podmienkach chudobnej vegetácie. Priama príčina: Rýchlejší rozklad organického materiálu.
Po pridaní hnojiva rastliny naozaj rástli lepšie a ukladalo sa v nich viac uhlíka. Napriek drsnej subpolárnej klíme. Za 20 rokov experimentu sa rastlinná produkcia na výskumných plochách zdvojnásobila. Najmä vďaka zrýchlenému rastu krovín. Presne podľa predpovede.
Neočakávaný výsledok pri meraní v pôde
Bádatelia však pri experimente nemerali iba množstvo uhlíka spotrebovaného pri raste vegetácie, premietnutého do nárastu jej biomasy. Pravidelne merali aj jeho obsah v pôde. A práve tu ich stretlo veľké prekvapenie.
Ukázalo sa, že výsledkom zvýšeného prítoku živín bol čoraz výraznejší celkový úbytok uhlíka. Počas experimentu dva kilogramy z jedného metra štvorcového. To úplne zmenilo očakávania vedcov, ako by globálne otepľovanie malo ovplyvňovať odčerpávanie uhlíka z atmosféry.
Záver teda znel: obsah oxidu uhličitého v atmosfére by neklesal, ale vplyvom subpolárnej pôdy, naopak, ešte viac stúpal! Otepľovanie tundry by vytvorilo kladnú spätnú väzbu, v rámci ktorej by sa samo ďalej posilňovalo.
Kľúčová uhlíková rovnováha
V Nature výsledky Mackovej s kolegami komentovali Wendy Loyová z Michiganskej technologickej univerzity v Houghtone (USA) a Paul Grogan z Kráľovninej univerzity v Kingstone (Kanada). Pripomenuli kľúčový význam uhlíkovej rovnováhy pozemských ekosystémov. Spočíva v rozdiele medzi ukladaním uhlíka do vegetácie a pôdy a jeho strate pri ich rozklade.
V studených a vlhkých podmienkach tundry prebieha rozklad pomaly. Uhlík sa hromadí v hrubej vrstve organickej látky nad minerálnou zložkou pôdy. Uhlík viazaný v tundre a severských lesoch tvorí odhadom jednu tretinu jeho globálnej zásoby. Zodpovedá dvom tretinám uhlíka, ktorý sa dnes nachádza v atmosfére. Z toho pramení obava, že oteplenie rovnováhu zmení zrýchleným rozkladom organickej látky v pôde. Súčasne by ale malo uvoľňovať živiny, ktoré podnecujú rast vegetácie. Tá do seba uhlík, naopak, viaže.
Čo sa vlastne deje?
V aktuálnych podmienkach tundra niekedy uhlík viaže, inokedy ho stráca. Dlhodobé merania v simulovaných účinkoch globálneho otepľovania, ktoré vykonala Macková s kolegami, ukazujú, že optimizmus nie je namieste. Rozvoj vegetácie v subpolárnych oblastiach pozemskú uhlíkovú bilanciu očividne nezachráni. Oteplenie sa v tundre pozoruje už tri desaťročia. Vďaka nemu tam o. i. pribúdajú práve kroviská.
Ak však možno spomenuté merania zovšeobecniť, bujnenie vegetácie v skutočnosti viac uhlíka do atmosféry uvoľňuje, než ho z nej odčerpáva. Macková s kolegami si myslia, že zvýšené množstvo dostupných živín podnietilo v pôde činnosť mikroorganizmov, rozkladajúcich organickú látku. Keď skonzumovali jej bežný prísun, pustili sa do staršej, uloženej hlbšie v pôde.
Samozrejme, experiment simuloval účinky globálneho otepľovania nepriamo. Keď iní bádatelia vybudovali v tundre skleníky, vegetácia nereagovala tak dramaticky ako pri hnojení.
Tím Mackovej však jasne ukázal, že bilanciu uhlíka treba merať ako nad zemou, tak aj pod ňou.
 Aljašské jazero Toolik, pri ktorom robili vedci svoje dlhoročné výskumy. |
