Pritom sám autor, azda najvýznamnejší etológ, ktorý kedy žil, v úvode napísal, že kniha sa zrodila "z lásky k žijúcim zvieratám, ale aj z mojej zlosti na knihy, v ktorých sa rozpráva o zvieratách". Napriek svojej zlosti (alebo skôr práve preto) Lorenz stvoril rozkošné dielko, ktoré doteraz nemá v svetovej literatúre obdobu. A to už od jeho prvého vydania uplynulo 55 rokov.
Lorenz, ktorý strávil s najrôznejšími zvieratmi (husi, kavky, krkavce, pinky, ryby...) celý život, neznášal, ak niekto písal nezmysly o tom, čo nikdy nevidel. Preto chcel iba ako pozorovateľ opísať pravdy organickej prírody, ktoré sa vyznačujú prívetivou krásou hodnou úcty a lásky. A okrem toho sú tým krajšie, čím hlbšie človek vniká do ich jednotlivostí a osobitostí.
Posúďte sami, ako sa mu to podarilo. Lorenz píše napríklad o krásnej rybe ostriežikovi červenom. Samec tohto druhu zbiera vo vode oneskorencov, ktorí nezareagovali na signál samičky, že sa majú zhromaždiť v hniezde; jednoducho ich vdýchne do úst a pri hniezde vyfúkne do jamy. Raz sa však stalo, že sa rybe spolu s jedným potomkom ocitla v ústach aj dážďovka.
"Vznikla naozaj napínavá situácia! Ryba mala v papuli dve celkom odlišné veci, z ktorých jedna mala poputovať do žalúdka, druhá do jamy s hniezdom. Čo sa stane? Musím priznať, že v tom okamihu by som za život onoho mláďatka nebol dal ani deravý groš.
To, čo sa však stalo, bolo skutočne úžasné! Ryba zmeravela s plnou papulou, ale neprežúvala. Ak som vôbec kedy videl rybu premýšľať, tak práve v tejto chvíli! Treba len uvážiť, aké to je čudné, že ryba môže uviaznuť v skutočne konfliktnej situácii a že sa v nej tento živočích správa presne tak ako človek, totiž že je zablokovaný vo všetkých smeroch, že zostane stáť a nevládze ani dopredu, ani dozadu."
Dlhé sekundy ryba zostala ako prikovaná, ale bolo vidieť, ako to v nej pracuje. A potom vyriešila konflikt spôsobom, ktorý si zasluhuje hlbokú úctu. Vypľula všetko, čo mala v papuli, červík padol na dno, a ostriežatko urobilo to isté.
"Potom sa starý ostriežik odhodlane obrátil k červíkovi, bez chvatu ho zožral - ale jedno oko nespúšťal z dieťaťa, ktoré poslušne ležalo na dne. Keď skončil, vdýchol ho a odniesol domov k mame."
Môžeme sa čudovať, že zopár študentov, ktorí sa tomuto výjavu prizerali, zrazu začalo tlieskať asi tak, ako my dnes tlieskame pri úspešnom pristatí lietadla?
Podobných čarovných (ale aj smutnejších) príbehov, ktoré berú nielen za srdce, ale nútia aj rozmýšľať, nájdete v knihe desiatky.
Lorenz nás svojou knihou presvedčil, že lepšie poznanie záhad života nijako neochudobňuje zážitok z jeho prežívania. Skôr naopak. On sám musel byť preto asi najšťastnejším človekom na svete.
