Conflict: Vietnam - na kávičku do Vietnamu

a znovu dočkáme už mnohokrát zalievanej kávičky?

Dobre všetci viete, že ak dostanem ja do praciek niečo s názvom Conflict, prinajmenšom mi niekto vynadá v diskusii za politické bláboly, iný pozorný čitateľ upozorní na nespisovný výraz a ďalší na pubertálnosť recenzie a celkový amaterizmus. Dobre, pre vás je určený záverečný verdikt a poprosil by som vás o rýchly odchod. Na druhej stranem, rád s vami podebatujem o konštruktívnych myšlienkach a pripomienkach.

Vezmeme to pekne s nádychom histórie a to hernej. Nemá zmysel unavovať vás kopcom čísel a bojov na mieste XY, dejepis (či ako sa dnes volá ten predmet) mi pripadá rovnako záživný ako počúvať v nekonečnej sľučke letný hit bulharských „spevákov“ – ozónov. Takže ak vynecháme 8-bitové pokusy o navodenie vietnamskej atmosféry, zostáva nám strieľačka z vlastného pohľadu z enginom starého Duka – hra NAM, za ňou sa objavila akčná simulácia vrtuľníku Missing In Action, ale tŕňovú korunu peklu v džungli na hlavu narazil až český projekt Vietcong, ktorý ja osobne považujem za jednu z najlepších FPSiek. Dokonalý príbeh, ťažká atmosféra, výborné spracovanie, to sú hlavné atribúty skvelého českého počinu. Battlefield: Vietnam zožal skôr vlažný potlesk (aspoň u nás určite, v recenzii som vôbec nevýskal nadšením) a v blízkej budúcnosti sa chystá na hráčov zosypať hneď niekoľko akčných hier z Vietnamu, spomeňme aspoň Shellshock: Nam '67   (ten však zatiaľ podľa prvého zahrania vyzerá ako pekná kôpka hnoja), Men of Valor: Vietnam a dnes recenzovaný Conflict: Vietnam.

Ak ste sa nestretli ešte so sériou Conflict, máte nehorázny pech. Jednak ste sa vyhli trápeniu a nude, no predstavte si mierne šialeného recezenta, ktorý ak v názve nájde slovíčko Vietnam okamžite naťahuje ruky a pozerá sa na daný titul ako maličká, milučká mačička (kto videl Shreka dvojku, vie o čom vravím). Až po zadelení na recenziu sa mi v hlave spustil alarm, Conflict... hmm, to mi niečo hovorí. Pivotal Games... hmm a vtedy sa objavilo logo firmy, logo hry a zrak sa mi zatemnil, objavila nechutná bodavá bolesť v oblasti spánkov a v hlavičke sa mi spustila siréna. Už si viem predstaviť vietnamské peklo, ale môžete si byť istý, že to nebolo atmosférou hry.

Dobre, Desert Storm 2 bola takmer úplná kópia Desert Stormu 1 (pre neznalcov, reč je o Conflict: Desert Storm 1 a 2), ale veď Vietnam by mohol byť úplne novou sériou a možno zažijem tú ťažko sa popisujúcu atmosféru, kedy sa pohybujete úplne potichu v hre a aj vlastným telom sa snažíte pozrieť za ten strom, či na vás nečíha nejaký ten šikmooký pitomec. Áno, všetko to mohlo byť a teraz budem zlý, prezradím vám totiž jednu vec. Conflict: Vietnam je Desert Storm s novými textúrami. Pocit dejavu nemám rád a po stretnutí Mňa a Tejto Novej Hry (pre bližšiu predstavu si skúste v hlave vytvoriť stretnutie staručkej babičky pomaly prechádzajúcej prechodom pre chodcov s rozbehnutou Liazkou, naloženou štrkom. Stretnutie rýchle, ale tvrdé... a pre niekoho aj bolestné) dejavu zmizlo z môjho slovníku.

Skúseným hráčom už netreba nič viac vedieť, spokojne si zapísali veľkými červenými písmenami Conflict: Vietnam NIE, ale stále tu máme neznalcov. Ešteže je každý recenzent svojim spôsobom masochista a dobrovoľne trpí pri hraní niektorých titulov. Celé to začína celkom milo, v tréningovom mestečku, kde sa behom pár minút naučíte základné ovládanie a už teraz zistíte, že tu niečo nehrá. Nevadí, časom sa to možno spraví. Pod velením budeme mať znovu trojicu chrabrých hrdinov, tentoraz s menami Ragman, Ross, Junior a Cherry a to je výrazné plus. Je to novinka, takže hra už automaticky získala pol hviezdičky, takéto vynovenie sa totiž v Pivotal Games len tak ľahko nevidí.

Naša štvorka je samozrejme riadne diferencovaná: Ragman je drsný tvrďák raňajkujúci dvojku šmirgľový papier, no jeho doménou je brokovnica a assault rifle. Ross je sniper, Junior obľubuje ťažké zbrane a Cherry je taká „holka pro všechno“, ale v rámci vážnosti to je Captain. Medzi našimi gerojmi si môžete ľubovoľne prepínať a hrať za práve potrebného, ostatní sa k vám pridajú v boji. Dokonca po úspešnej misii získate skúsenosti za zabitých nepriateľov a môžete vylepšovať vlastnosti vašim chlapcom, no príliš veľké zlepšenie som počas hrania nepocítil, no možno je chyba vo mne.

Vráťme sa však späť do hry. Začína vo výcvikovom tábore, kde vás posielajú od jedného stanovišťa k druhému, kde je vašou úlohou stlačiť jedno tlačidlo a bežať zas inam. Jednotlivý učitelia sa snažia tváriť drsne a dokonca sa mi raz v hlave blysla myšlienka, že to pripomína Vietcong, no rýchlo som si dal facku, niečo tak nudné a nezáživné som naposledy zažil pri zápise do školy (pár hodín státia v rade dokonale preverí vašu psychickú zdatnosť). Drsnosť je skôr trápna a aj príbeh, ktorý by sa veselo mohol namotať na partiu hrdinov je neskutočne násilne vmiesený medzi misie do animácií. Hra sa začína 30. januára 1968 operáciou zvanou Tet Offensive, kedy sa začala neskutočne krvavá vojna menších jednotiek uprostred hustej džungle. A to je naša úloha. Teda zo začiatku dostanete len klasické oťukávačky, ale skutočné peklo sa začne až keď zostrelia váš vrtuľník nad nepriehľadnou džungľou a začína sa spomínaná komunistická ofenzíva, pričom vašou úlohou je návrat späť. Príbeh sa však nijako moc nerozvíja ďalej, neponúka širšie historické info o vojne, jej vývoji, nie je tu žiadny denník hlavnej postavy (toto bola jedna z neskutočne atmosferických vecí v pôvodnom Vietcongu), jednoducho nás raz napadnú Vietnamci na základni, inokedy v džungli, potom napadnú náš tank atď. Fuj, to je nechutne slabý, dokonca si dovolím povedať až prasácky odfláknutý, dizajn misií a celková atmosféra (ktorú hra síce nikdy nemala, ale mohla) je okamžite na bode mrazu. Takto tu máme len primitívnu akčnú strieľačku videnú z pohľadu tretej osoby v zelenej džungličke medzi stromčekami.

Woow, to je teda neskutočná zábava, ale čo už. Strieľate žltých do kokosu, liečite sa a to je všetko. Občas príde oživenie, keď musíte zničiť tank, ale inak nuda počas celých 14 misií. Dôležitou súčasťou hry sú zbrane. Pred misiou nemôžete svojich gerojov vyzbrojiť, tak si zo začiatku musíte vystačiť s tým, čo vám ponúknu tvorcovia hry, ale po niektorých zabitých nepriateľoch ostávajú zbrane a tie môžete vymeniť za svoje. V hlave mi však blúdi jeden logický puclík – ešte som neprišiel na to, aký algoritmus rozhoduje, že po zosnulom vojakovi môžete vziať zbraň. Raz môžete a raz nie, čo vyčarí nejednému hráčovi kyslý úsmev na tvári, ak zabije dvoch rákosníkov v priebehu dvoch sekúnd (povedzme, že stoja vedľa seba) a po jednom mu je dovolené vziať zbraň, druhý si ju vezme do hrobu. Nechápem, ale asi nebudem sám. Inak dostanete k dispozícii len klasickú výbavičku (okolo 30 kusov, obsahuje americké zbrane od sniperky, brokovnice, útočnej pušky, ťažkého guľometu cez klasické pištolky, rôzne druhy granátov až po míny – nezabudlo sa ani na klasické komunistické kúsky). Už minule sme mali možnosť ovládať aj vozidlá, čo nám zostalo aj dnes, ale hra je primárne orientovaná na boj na zemi, takže je oveľa lepšie prenechať ovládanie počítaču.

Zatiaľ to vyzerá nemastno-neslano, hra bez výraznej príchute, ktorú okorení maximálne zaujímavé prostredie a to sme sa nedostali ani k hodnoteniu. Neviem, ale kopírovať túto hru so stále rovnakými chybami je už trošku choré. Ale veď prečítajte si hodnotenie jednotlivých položiek a pochopíte.

GRAFIKA 4 / 10
Mal som sto chutí okopírovať text hodnotiacej časti Desert Stormu 2 (DS2) a spraviť len zopár úprav, ale nebudem sa opičiť po Pivotal Games a nebudem vykrádať sám seba. Grafický engine vyzerá dosť podobne ako v DS 2, len tu nemáme prašné mestečko, ale zelené stromčeky, trávičku, kopčeky a miesto talibanských turbanov majú enemies na hlavách rákosnícke klobúky. Málo detailov, slabá kvalita, nízka viditeľnosť, to sú známky kvalitného enginu... ehm, tak nie. Navyše zrejme potrebujem brejličky, nepriatelia v pozadí sú ťažko viditeľní, a po zacielení sa všetko rozmazalo akoby niekto poriadne poflusal monitor. Fuj, to sa predsa nerobí.

Animácie vojačikov sú kvalitné a ako jediné dvíhajú grafiku z vôd totálnej podpriemernosti. Chodia, bežia, krčia sa, nabíjajú zbrane, plazia sa... ja asi skutočne okopírujem tu starú recenziu ;).

INTERFACE 4 / 10
Tie isté veci, za ktoré som chŕlil síru na predošlý konflikt, sa opakujú aj vo Vietname, ale keďže som duša dobrosrdečná, prejdem to tak, že sa to možno zdalo len mne podivné a preto nemusela prísť žiadna zmena. Možno totiž nikomu nevadila podivná kalibrácia myšky, kde sa presne jednoducho nedá namieriť a nepochopím, prečo scrollujem v inventári po stlačení stredného tlačidla myšky, bez stlačenie totiž mením len vojakov. Ďalej je výrazne nedokončený systém mierenia. Hoci mi kurzor viditeľne ukazoval, že tomu žluťáskovi vystrelím pravé oko, môj hero to napáli do prekážky pred nim. Ja viem, musí byť neuveriteľne náročné naprogramovať algoritmus na výpočet smeru trajektórie strely s ohľadom na zavadzajúce objekty. Na ovládanie používate klávesnicu v spojení s myškou, ale na niektoré podivnosti si nezvyknete ani po niekoľkých hodinách hrania.

HRATEĽNOSŤ 4 / 10
Jediné, čo úplne zachraňuje túto hru od šerednej nudnosti, je prostredie. Druhej svetovej vojny mám tak akurát dosť (Call of Duty je výnimkou) a preto mi tento alternatívny konflikt pripadá ešte dostatočne zaujímavý. No celou hrou sa vinie niť nudy a frustrácie bez náznaku originálnej myšlienky či osviežujúceho nápadu. Stále ide len o to, dostať sa na miesto, ktoré máme vyznačené na kompase, cestou vystrieľať všetku zberbu, ktorá to páli do nás a tam sa uvidí čo ďale. V kútiku duše som stále dúfal, že nebude nasledovať znovu beh na ďalší checkpoint, ale vieme dobre ako to chodí, život je sviňa a najlepšie sa lezie cez prekážky, takže nečakajte žiadnu novinku.

Dizajn džungle je biedny tak ako len môže džungľa byť originálna. Všade zelená farba, všetko to splýva do jednoliateho celku, ktorý je občas obohatený o chrám alebo kopec. Navyše je prostredie deprimujúco ohraničené nepriechodným porastom alebo kopcami. Super, všade vedie len jedna cesta, takže v tejto hre sa nestratí ani jedno dievča. Všetci dobre vieme, že tento druh ľudí bol ochudobnený o zmysel pre orientáciu, takže Pivotal Games vyšli v ústrety aj nežnému pohlaviu. Takže za pekné prostredie a vodenie za ručičku dávam jednu hviezdičku k výslednému hodnotenie a nekameňujte ma, ja viem, že to vodenie za ruku je blbosť a naštve to každého hráča, ale musel som si niečo vymyslieť, takže kušujte.

MULTIPLAYER
Chvalabohu sa niekto tam hore nad nami zmiloval a odoprel nám možnosť hrania viac hráčov a preto orodujme za viac podobných nápadov.

ZVUKOVÉ EFEKTY 4 / 10
Zvuky majú za úlohu len jediné. Vydávať zvuky. A to sa aj Conflict: Vietnamu celkom darí, väčšinou však počujete len hluk zbraní a len málokedy (skôr by som podotkol, že nikdy) sa ozve samotný vojak, aby okomentoval situáciu. Takto je zvukových efektov málo a čerešničkou na torte sú drsné kecy počas animácií a hlavne pri nehrateľnej scéne v engine hry. Svojou tvrdosťou sa vyrovnajú desaťročnému faganovi s R1kou v hube, vybíjaným opaskom a tričkom Megadeath, ako rozpráva svojim kamarátom o zážitkoch so svojim starším bratom. Je to jednoducho na zasmiatie, vulgarita v dialógoch znie neuveriteľne nanútene a nechcem sa dotknúť dabingových hercov, ale mohli si dať trochu viac záležať.

Škoda, zo začiatku sa zdalo, že nepriestupná džungľa bude ozvučená celkom dobre, ale výsledok je skôr umelý.

HUDBA 7 / 10
Jednoznačne najlepšia časť hry. Jednoduché melódie zaznievajú počas misie, ak je vo vašej blízkosti nepriateľ, takže máte aspoň menší hintík k ostražitosti. Ide o celkom vhodnú dobovú zvukovú stopu, ktorá sa časom dokonca aj mení a preto je hudba na výbornej úrovni. Škoda, že sa nedočkáme viac songov z obdobia detí prírody, hlavne ak je súčasťou hry aj jeden song od Rolling Stones.

NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 2 / 10
Tejto položky som sa obával najviac, dokázal by som odpustiť všetky ostatné chybičky a ak by sa zapracovalo na umelej inteligencii, ktorá niekedy pripomína umelú demenciu, výsledné hodnotenie by sa vyšplhalo nahor minimálne o jednu hviezdičku. No nestalo sa tak a znovu malo moje okolie možnosť zistiť, ako málo stačí aby sa z milého, dobrosrdečného chlapčeka, stala slintajúca beštia, trieskajúca do okolitých predmetov a urážajúca svojich priateľov. Niekedy som vážne rozmýšľal nad svojim psychickým stavom, no po porovnaní s protivníkmi (i spolubojovníkmi) som dospel k ráznemu rozhodnutie... ja som zdravý, chyba je niekde inde.

Takže najprv si rozoberieme nepriateľov. Ich taktika je neuveriteľne prepracovaná a strategické ťahy sa nedajú takmer ani opísať, ale pokúsim sa o to. Idú k vám, zbadajú vás, zakľaknú a strieľajú. Toť vsjo. Niekedy sa im podarí postaviť sa za prekážku a tak neohrozene strieľajú do nej v snahe prestrieľať dieru do skaly cez ňu vám zasadiť smrteľnú ranu. Sú to tak srdcom oddaní bojovníci, že si ani nevšimnú, že ste sa vzdialili zo svojho úkrytu, prešli až k nim a zo vzdialenosti cca 3 metrov dávate jedného po druhom dole. Skutočne sú tak nehorázne premakaní, že behajú stále po tej istej trase, hoci videli, že pred stotinou sekundy na tom mieste pred nimi zahynul ich predchodca... skapajte dementi.

Prejdeme k spôsobu ukladania pozície. Máte dva savy na misiu. Pôvodne som si myslel, že sú tri a tak som v jednej úrovni neuložil na začiatku pozíciu, no moje rozčarovanie bolo obrovské, aj tak mi ostali len dve možnosti uloženia. Väčšina drsných hráčov si povie, že to je len dobre, hra je tak dlhšia a dvakrát uložiť je tak akurát. Áno, vo Vietcongu to bolo celkom príjemné, zvyšovalo to napätie, no tu to zvyšuje adrenalín v krvi. Je to vďaka nepresnému ovládaniu a častému (vami nezavinenému) úmrtiu spoluhráčov. Ešte nikdy som nevelil skupine samovrahov, ale po tejto skúsenosti viem, že to nie je moc veľká zábava. Priznám sa, hral som na najľahšiu obtiažnosť, nedokážem si totiž predstaviť, že by bolo nepriateľov viac alebo by boli dokonca silnejší a ja by som mal k dispozícií tú istú skupinu trotlov.

No preberme si to od začiatku. Oproti druhému Desert Stormu sa zvýšila možnosť príkazov vašim kamarátom, no úprimne, v zápale boja som sa radšej staral o svoj kožuch, ako rozdeľoval príkazy ostatným. Snažia sa kryť, no nie vždy im to ide, nabíjajú dosť podivne (ak máte z 30-nábojového zásobníku ešte 8 rán k dispozícií, NEBUDETE jednoducho prebíjať, ak máte pri sebe už len dva ďalšie zásobníky), občas sa vyliečia, no lepšie je pobehovať okolo nich a dávať im energiu, lebo s radosťou otrčia kopytá. Vlastne nie. Tu sa kopytá ihneď neotŕčajú. Po vyčerpaní energie sa začne polomŕtvy vojak zvíjať akoby v kŕči na zemi a vašou úlohou je dotrepať sa k nemu a nadopovať ho lekárničkou. Podivné. Lenže tí idioti nevedia sami od seba pomôcť zranenému kolegovi a ak to nechcete urobiť sami, musíte kliknúť na daného vojaka, stlačiť klávesu, kurzorom prejsť na takmer mŕtvolku a klik na neho. Čo nám z toho vyplýva? Musíte vidieť zraneného vojaka a babrať sa s nepodareným ovládaním. Alebo prídete za ním sami a ušetríte si tak kopec energie.

Ďalšia šupa sa mi stala asi v ôsmej misii, kedy som odstraňoval pascu, no jeden z mojich spolubojovníkov zbadal v pozadí nepriateľa a celá trojica sa rozbehla za rákosníkom. Samozrejme cez nedeaktivovanú pascu. Samozrejme sme všetci skapali ako vytopené potkany. Keďže som hral bez jediného sejvu, lebo som si ich šetril, takže 40 minút snaženia bolo ta-tam. Behom pár sekúnd som zvolil exit hry, s krvavými očami som hru odinštaloval a v amoku som si potom spokojne priadol a bol rád, že som sa toho pekelného projektu zbavil. Samozrejme som si nezálohoval sejvy, takže som po hodinke ukľudňovania po inštalácii zistil, že môžem ísť od začiatku. Miestnosťou sa ozval smrteľný výkrik.

Ďalšie príklady vyvolávajú tiež úsmev na nezainteresovanej tvári. Vaši súputníci dokážu tiež len pokľaknúť a páliť po nepriateľovi vzdialenému asi 100 metrov brokovnicou. Úspešnosť je na zaplakanie. Niekedy si nevšimnú nepriateľov vedľa vás a spozornejú až keď schytajú dávku olova. Je to taká kôpka zábavy tá naša štvorica drsných hrdinov.

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 4 / 10
Viac nedám ani cez moju mŕtvolu. Nuda, nuda a nuda. To vôbec neznie ako zaujímavá náplň zábavnej hry. Doplníme tam umelú demenciu a musí byť každému jasné, že to nemohlo dopadnúť inak. Ponúkam vám aj zopár skutočne podarených reklamných frkov o tejto hre a musím poznamenať, že Pivotal Games sú aspoň vtipní ľudia:
• výborná umelá inteligencia, ktorá realisticky koordinuje útoky
• 14 rozličných misií
• kritikmi úznávaná tímová hrateľnosť, teraz v mnohom vylepšená a prenesená do klaustrofobického prostredia džungle (dobre, toto je pravda, voľnosť máte ako zajac v klietke)
No povedzte, dokáže toto nejaký suchár? To dokáže len človek plný vtipu a toto Pivotal Games závidím. Najbližšie by som však bol radšej, ak by sa série Conflict nadobro vzdali alebo aspoň dodali nový engine, inak si zrejme hodím mašľu.