Počas dovolenky som zdolával hrebeň medzi Malou a Veľkou Studenou dolinou vo Vysokých Tatrách. Na Teryho chate som si dal "vepřo-knedlo" a izotonický nápoj a tešil sa na kapustovú polievku na Zbojníckej chate. Na reťaziach medzi oboma dolinami bola tlačenica. Postupovala pomaly, asi tak ako zástup na kupónové knižky pri privatizácii. Čakalo sa pokým dvaja horskí vodcovia vyslobodia chlapčeka a za končatiny ho vytiahnú o kúsok vyššie. Chlapček, asi desaťročný, bol tučný. Čas v rade sme si krátili pozorovaním v kružnici sa vracajúcich krkavcov a dvoch "týpkov", ktorí sa rozhodli na hrebeň vystúpiť v papučiach. Vtom mi v batôžku na chrbte zazvonil mobil. Všetci sa otočili a pozreli sa na mňa pohoršene, asi tak, ako keby som sa pocikal. Ostal som zahanbený. Napadlo mi, že výrobcovia mobilov by mohli do prístrojov konečne dať imitáciu krkavčieho krákania. Alebo, že som mohol telefón pred výstupom jednoducho vypnúť. Naraz však došlo k obratu. "Vidíte, taký mobil, to je v horách dobrá vec," zastal sa ma zničohonič asi sedemdesiatročný muž, chodec každým kúskom. Rad to vzal súhlasne na vedomie. Ďalší človek pridal historku o tom, ako sa pri zostupe zo Slavkovského štítu pošmykol jeho známy a vytkol si nohu. Nebyť mobilu, mohlo vraj byť všetko horšie. Potom sa pridávali ďalší a hodnotili, koho kedy zachránil mobil a vyjadrovali sa, väčšinou so znalosťou k veci, k úrovni signálu v najvyšších slovenských horách. Bol tam napríklad odborník na signál na Rysoch. Hovoril, že pri chate v sedle Váhu je signál najlepší v miestach, kde je červenou nakreslená "Leninova riť" a na vrchole je signál slovenského operátora paradoxne najlepší pri poľskej hraničnej ceduli.
Pohli sme sa a zase trochu povyliezli.
V horách je mobil stále považovaný za niečo neprípustné. Za akúsi virtuálnu nahrážku vo svete nefalšovaných prírodných hodnôt a ľudských výkonov. Spústa ľudí je presvedčená o tom, že mobil patrí do mesta a že v prírode ruší spev vtákov a hukot bystrín. Niečo na tom je. Ale poviem vám jedno: Hneď druhý deň v Tatrách sa mojej žene urobili otlaky a obaja synovia vyhlásili, že s nami sa nikam chodiť nedá, pretože sme pomalí ako slimáci. A tak žena chodila vďaka otlakom na Popradské pleso a Ostrvu, chlapci vďaka svojej mladosti tam, kde sa lezie najdlhšie po reťaziach a ja som vďaka svojmu internacionálnemu presvedčeniu šplhal tam, kde slovenská cesta nadväzovala na poľský slak turystyczny. Na záver dňa sme každý niekam došli, boli sme hladní a smädní a boleli nás nohy. Lenže žena bola v Polianke, chlapci v Tatranskej Lomnici, ja neďaleko Lysej Polany a auto v Smokovci. Kto to pozná v Tatrách, dá mi za pravdu, že je to situácia ako pri klasickej hre, keď vám protihráč zablokuje hracie kamene dámou. Je to situácia riešiteľná jedine mobilom alebo pomocou kuriéra. "Som v Lysej Polane," písal som SMS. "Jindro, prosím ťa, zíď električkou pre auto a po ceste vyzdvihni chlapcov v Lomnici a všetci traja potom obídete Tatry a prídete po mňa do Polianky. Napíš čas. Túto SMS preposielam chlapcom." Fungovalo to. Úplne vyčerpaný som niekedy o siedmej večer konečne zazrel xenóny auta svojej ženy a veľmi sa potešil.
Mobil sme využili aj v prípade, keď sa každý mohol dostať domov po svojich. Keď žena chcela, aby som v Lomnici kúpil chlieb a klobásu. Keď mi chlapci chceli povedať, že asi videli medveďa. Keď som chcel víťazoslávne ohlásiť, že som v hmle a daždi dosiahol vrchol Rysov a videl dolu po skalách bežať muža v cyklistických tretrách, ako aj starca, ktorý každý deň chodí z Poľska cez vrchol do chaty pod Rysmi na slovenské pivo. Mobilom sme si posielali pamätihodné výroky a prírodné pozorovania, napríklad o tom, ako svištia svište a ako ďaleko sú vidieť blesky z fotoaparátov na brehu Čierneho plesa, kam Poliaci putujú ako Francúzi do Lúrd.
Popieram, že by nám mobilná telefónia uberala zážitky z prírody. Môžeme ich naopak posilniť tým, že sa ich pokúsime formulovať. A je jedno, či ich formulujeme v rozhovore, na papieri alebo na displeji mobilného telefónu. Mobilná telefónia je príznakom nášho prísne organizovaného života, kde neponechávame nič náhode, nestrácame čas a radi trpíme pocitom, že veci sú nám absolútne k dispozícii, že to sú naše služby, povedané slovami filozofa Jana Patočku. Hory dnes patria nielen horolezcom, ktorí bivakujú v stene spolu s orlami, ale tiež nám, priemerným, ktorí sa potrebujú každý deň dostať dolu do perín. Taký je vlastne svet, v ktorom žijeme. Väčšinou bývame pohodlní a nemáme mesiac času na túlanie sa prírodou. Chceme za týždeň stihnúť čo najviac. Chceme si dokázať, že na to ešte máme. Ide to vôbec ešte bez mobilov?
Radovan Holub
