 Dawn Reinholdová a Michael Saunders v laboratóriu. FOTO - GEORGIA INSTITUTE OF TECHNOLOGY/GARY MEEK |
Plávajúca vodná rastlina sústreďuje vo svojom tkanive pretrvávajúce organické toxíny, znečisťujúce prírodné prostredie. Zistili to americkí vedci. Ide o žaburinku menšiu (Lemna minor), ktorá sa bežne vyskytuje aj u nás. Táto drobná vodná bylina má ploché kožovité lístky, s jedným korienkom. Rastie v stojatých a mierne tečúcich vodách od nížin až po subalpínske oblasti.
Z polí aj odpadov
Ekologicky zaujímavé schopnosti tejto rastliny opísala doktorandka Dawn Reinholdová z Georgia Institute of Technology. Urobila tak na prebiehajúcej 228. výročnej konferencii Americkej chemickej spoločnosti, jednej z najväčších vedeckých organizácií na svete, ktorá sa koná vo Philadelphii (Pennsylvánia, USA). Spolu so svojím školiteľom Michaelom Saundersom a niekoľkými ďalšími (už bývalými) doktorandmi skúmala žaburinku menšiu s ohľadom na hromadenie chlórovaných, fluórovaných, prípadne chlóro-fluórovaných zlúčenín.
Tieto ťažko sa rozkladajúce látky prenikajú do prírody zmývaním z chemicky ošetrovaných polí, alebo z komunálnych odpadových vôd. Obsahujú ich totiž mnohé agrochemikálie, ako sú pesticídy. Popri tom sú zložkou napríklad aj mnohých liekov proti depresii, ktorých frustrovaní ľudia v ekonomicky vyspelých krajinách užívajú čoraz väčšie množstvo. S ľudskými výlučkami sa potom dostávajú do komunálneho odpadu.
Žaburinka nemá na výber
Žaburinka menšia rastie v prírodných vodách aj v umelo vybudovaných či upravených mokradiach, ktoré slúžia ako filtračné stanice na odstraňovanie dusíka a fosforu z čistenej prírodnej, respektíve odpadovej vody. Spomenuté látky sú pre ňu tiež toxické, no nemá na výber, pretože z vody do nej preniknú tak či onak.
Rastlina nemá také dokonalé vylučovanie, ako živočíchy a ľudia. Preto škodliviny aspoň zneškodňuje ukladaním do svojich bunkových stien a ďalších špecifických oblastí tkaniva. Podľa momentálnych poznatkov ich sama rozkladá v minimálnom rozsahu.
Iba čiastkové riešenie
Zdá sa, že aj keď toxíny rastlinu nezabijú, môžu znížiť jej produkciu kyslíka a tým aj jej pozitívny vplyv na prírodné prostredie. Ich sústredenie do rastlinného tkaniva je teda z ekosystémového hľadiska iba čiastkovým riešením. Rastlina tieto škodliviny pohlcuje rýchlejšie, ako by ich prípadne stihli rozložiť niektoré baktérie. Toxíny však v žaburinke nekončia. Reinholdová s kolegami sa obávajú, že by sa mohli šíriť nahor potravinovým reťazcom, keďže žaburinkou sa živia napríklad divé kačice. A s odumretými rastlinami by sa zasa mohli hromadiť v mokraďových sedimentoch. Pravdepodobne ich tam rozložia baktérie, isté to však zatiaľ nie je.
Schopnosť žaburinky pohlcovať organické škodliviny by sa mohla systematicky využívať vo vodných čističkách. Nech už ide o komunálne, alebo tie, ktoré znižujú škodlivé ekologické účinky agrochemikálií.
