Ekológ Tony Gallardo prezerá veľrybu, ktorú more vyvrhlo na breh španielskeho ostrova Fuerteventura 23. júla po veľkých námorných manévroch NATO. FOTO - REUTERS
Prečo každoročne končia svoj život na morských plážach desiatky veľrýb? Táto otázka nie je stále definitívne vyriešená, aj keď sa jej vedci a ochrancovia prírody venujú už dlho. Najskôr sa hovorilo o nevysvetliteľných samovraždách. Novšie teórie upozorňujú najmä na hluk pod hladinou morí, ktorý má na svedomí rastúca lodná doprava, a najmä vojenské manévre. Zatiaľ posledným slovom je zistenie, že hromadné úhyny kitovcov (teda veľrýb, delfínov a sviňuch) súvisia s klimatickými javmi.
Začalo sa to v Jónskom mori
V roku 1996 vyšlo najavo, že hromadnú "samovraždu" veľrýb v Jónskom mori mohlo mať na svedomí nové akustické vojenské zariadenie na vyhľadávanie dieselových a jadrových ponoriek s tichým chodom, ktoré sa v tom čase v mori testovalo. Tento typ sonaru produkuje zvuky s veľmi nízkou frekvenciou, na ktoré sú kitovce veľmi citlivé.
Britský vedecký časopis Nature vtedy konštatoval, že v prípade "samovrážd" veľrýb môže ísť v niektorých prípadoch aj o neúmyselné zabitie zo strany človeka.
V septembri 2002 prebiehali v Atlantickom oceáne neďaleko Kanárskych ostrovov manévre NATO. Zúčastnilo sa na nich takmer 60 lodí, šesť ponoriek a 30 lietadiel. Po cvičení voda vyplavila na brehy ostrovov Lanzarote a Fuerteventura 14 mŕtvych veľrýb, prevažne vorvaňovcov.
Pitva ukázala, že zvieratá trpeli kesónovou chorobou, ktorú poznajú najmä potápači. Pri veľrybách ju však ako prví zaznamenali až britskí a španielski vedci vedení P. D. Jepsonom zo Zoologickej spoločnosti v Londýne, ktorí väčšinu mŕtvych veľrýb z Kanárskych ostrovov skúmali. Dospeli k záveru, že signály lodných sonarov veľryby dezorientujú a rušia. V snahe uniknúť pred nimi sa rýchlo vynoria. V krvi sa im však pri tom vytvárajú bublinky rozpustených plynov, ktoré môžu upchať cievy a poškodiť tkanivo (dôsledok kesónovej choroby).
Na manévroch v roku 2002 NATO nepoužilo nízkofrekvenčný, ale strednofrekvenčný sonar. Ukázalo sa, že aj ten môže byť nebezpečný. Vedci preto žiadali sprísnenie predpisov na ochranu veľrýb. Sudkyňa v San Francisku v auguste 2003 zakázala americkému námorníctvu testovať sonary vo väčšine svetových morí.
Napriek tomu sa pred pár dňami našli na pobreží Fuerteventury znovu tri mŕtve vorvaňovce. A opäť krátko po tom, čo sa v ich blízkosti konali veľké desaťdňové námorné manévre NATO.
Škodí im aj ťažba ropy?
Medzinárodná veľrybárska komisia (IWC) na júlovom zasadnutí vyzvala k ochrane vráskavca sivého (Eschrichtius robustus), ktorý je podľa jej vedeckej komisie ohrozený ťažbou ropy pri ruskom ostrove Sachalin. Pracujú tam tri veľké ropné spoločnosti - Shell, Exxon a BP.
V severozápadnom Tichomorí možno žije podľa expertov WWF (Svetového fondu na ochranu prírody) už iba sto vráskavcov. Rozvoj ťažby plynu a ropy, najmä výstavba ropovodu, môže mimoriadne ohroziť prežitie vzácnej veľrybej populácie. Vráskavcom môže škodiť najmä hluk vŕtačiek pri ukladaní ropovodu a tiež hluk ťažobných zariadení. Experti WWF od roku 1999 zaznamenali zvýšený výskyt vychudnutých zvierat práve v oblastiach, kde sa ťaží ropa.
Vráskavec sivý, ktorý dosahuje dĺžku 14 metrov a hmotnosť až 35 ton, každý rok absolvuje najdlhšiu migračnú trasu zo všetkých žijúcich cicavcov. Leto trávi v Beringovom, Čukotskom a Ochotskom mori, koncom septembra sa vydáva na cestu do Kalifornie, kam dopláva na prelome decembra a januára.
Obyvatelia pobrežných oblastí Číny tradične využívajú látky získané z vráskavcov na liečenie osýpok, proti bolestiam zubov, brucha a hnačke. Čínski vedci dokonca zistili, že mozog vráskavca obsahuje zložku, ktorá pri kontakte s rakovinovými bunkami veľmi účinne spomaľuje ich rast.
V Austrálii našli iné príčiny
Iná správa prichádza z Austrálie, kde končí na juhovýchodných plážach každých 10-12 rokov veľké množstvo kitovcov. Analýza dát za viac ako 80 rokov ukázala, že "samovraždy" vyvoláva klimatický jav zvaný zonálne západné vetry.
"Spočiatku sa zdalo, že ide o náhodu, prípadne že veľrybie katastrofy súvisia s El Niňom. To sa však nepotvrdilo," povedal pre ABC Mark Hindell z Jednotky antarktického výskumu na Tasmánskej univerzite v Hobarte.
Kitovce sa obzvlášť rady "opaľujú" na Tasmánskych plážach. Najbežnejšie tu uviaznu delfíny a vorvaňovce. Hindellov tím analyzoval dáta všetkých veľrybích katastrof v Tasmánii v rokoch 1920 až 2002. V najhorších rokoch zaznamenal až desaťnásobný nárast oproti normálu. Počas posledného vrcholu v roku 1992 to bolo až 29 takýchto smutných príhod. Keď sa tím pozrel na údaje zo štátu Viktória na juhu Austrálie, zistil to isté.
Keď vedci hľadali vysvetlenie, všimli si, že výskyt nehôd súvisí so zmenami teploty morskej vody v lete a s tlakom vzduchu nad morom pri Tasmánii. Tieto zmeny sprevádzajú pohyb zonálnych západných vetrov cez Austráliu. Spôsobujú zhruba každých desať rokov silné búrky a zvyšujú množstvo chladných vôd pri Tasmánskom pobreží. Pretože tieto vody obsahujú veľa potravy, mieria na pobrežie aj veľryby.
Táto teória síce presne nevysvetľuje, prečo vlastne veľryby pri honbe za potravou skončia až na pláži, keď však záchranári budú vopred vedieť, kedy nastane najviac katastrof, budú môcť zachrániť viac veľrýb.
"Informácie, ktoré pomôžu s lepšou prípravou dobrovoľníkov, sú veľmi prospešné," povedal Ron Ling, prezident Austrálskej organizácie pre záchranu a výskum kitovcov v Sydney.
