Výskumná loď NOAA Robert H. Brown, ktorá sa podieľala na oceánografických projektoch WOCE a JGOFS.
Hlavným príspevkom ľudstva k ekologicky potenciálne veľmi nebezpečnému globálnemu otepľovaniu sú emisie oxidu uhličitého počas priemyselnej éry. Podľa aktuálnej bilancie, ktorú umožnili zostaviť dva nedávne rozsiahle oceánografické výskumy, bezmála polovicu tohto oxidu uhličitého pohltili oceány, zvyšok je v atmosfére.
Hlavný klimatický faktor
Hlavným klimatickým faktorom na našej planéte je už aspoň 500 miliónov rokov obsah oxidu uhličitého v atmosfére. V posledných 400 000 rokoch kolísala jeho prirodzená hodnota v rozpätí 200 až 280 milióntin. Od priemyselnej revolúcie v druhej polovici osemnásteho storočia však stúpla na dnešných 380 milióntin.
Je za tým jednak spaľovanie fosílnych palív, jednak produkcia cementu a napokon aj výrazné zmeny využívania pôdy, najmä pokračujúce odlesňovanie. Štatistika za niekoľko posledných desaťročí hovorí, že iba polovica oxidu uhličitého uvoľneného ľudskými aktivitami zostala v atmosfére. Zo zvyšku si odhadom 30 percent zobrali oceány a 20 percent suchozemská biosféra.
48 percent emisií skončilo v oceánoch
V 90-tych rokoch uplynulého storočia sa aj na presné stanovenie rozsahu pohlcovania oxidu uhličitého oceánmi zamerali dva medzinárodné výskumné programy, The World Ocean Circulation Experiment (WOCE) a Joint Global Ocean Flux Study (JGOFS). Celkove išlo o merania z 9618 hydrografických staníc, rozmiestených počas 95 plavieb vedeckých lodí. V najnovšom čísle časopisu Science oznámil výsledky pätnásťčlenný tím odborníkov z USA, Južnej Kórey, Kanady, Nemecka, Austrálie, Japonska a Španielska na čele s Christopherom Sabineom z National Oceanic and Atmospheric Administration (NOAA, obdoba NASA, sa v USA venuje výskumu oceánov a ovzdušia).
V rokoch 1800 až 1994 oceány pohltili približne 119 petagramov (peta- značí tisíc biliónov) uhlíka viazaného v oxide uhličitom. Zodpovedá to 48 percentám emisií tohto plynu v priemyselnej ére. Súčasný stav predstavuje asi tretinu dlhodobej potenciálnej pohlcovacej kapacity oceánov. Suchozemská biosféra v spomenutom období prispela do atmosféry asi 39 petagramami uhlíka. Z toho vyplýva, že oceány boli v tom období popri atmosfére jediným úložiskom priemyselného oxidu uhličitého.
Čierna budúcnosť koralov a mäkkýšov
V tom istom čísle Science preukázal sčasti rovnaký tím bádateľov z USA a Južnej Kórey, tentoraz na čele s Richardom Feelyom z NOAA, že pohlcovanie oxidu uhličitého zvyšuje kyslosť oceánskej vody a znižuje množstvo v nej rozpustených uhličitanových iónov. To môže vážne ohroziť budúcnosť morských organizmov, ktoré si budujú schránky z uhličitanu vápenatého. Týka sa to koralov, mnohých mäkkýšov a jednobunkových dierkavcov a kokolitoforidov. V hĺbkach, kde obsah uhličitanových iónov klesne pod určitú hodnotu, sa schránky z uhličitanu vápenatého začnú rozpúšťať.
Ak budú priemyselné emisie oxidu uhličitého pokračovať, postihne to čoraz rozsiahlejšie oblasti oceánov. Tento proces by mal postupovať od chladných hladinových vôd vo vyšších zemepisných šírkach k rovníku.
