Posádka Apolla 11 v zložení Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin Aldrin. FOTO - NASA
Milióny pozemšťanov vidia na televíznych obrazovkách rozplývajúcu sa mesačnú krajinu. Čierno-biele zábery kamier z modulu Eagle nie sú príliš kvalitné, možno však rozoznať dvoch astronautov (sú to Neil Armstrong a Edwin Aldrin). Stoja pred čudne vystretou americkou vlajkou, Aldrin salutuje. Zaznieva hlas Richarda Nixona: "Hello, Neil and Buzz... Hovorím k vám z Bieleho domu, a toto pochopiteľne musí byť najvýznamnejší telefonát, aký sa vôbec kedy v histórii uskutočnil... Vďaka tomu, čo ste urobili, sa nebesá stali časťou ľudského sveta."
Armstrong odpovedá: "Vďaka, pán prezident. Je pre nás veľkou cťou a výsadou, že tu môžeme reprezentovať nielen Spojené štáty, ale aj mierumilovných ľudí všetkých národov, ľudí so záujmom, ľudí, ktorí sú zvedaví a majú víziu pre budúcnosť."
Vzrušujúce chvíle
Zajtra uplynie 35 rokov od chvíle, keď sa človek vydal na inú planétu. Apollo 11, teda nosná raketa Saturn 5 s kozmickou loďou Columbia a letovým modulom Eagle (Orol), sa 16. júla 1969 odlepilo od rampy 39A na Kennedyho myse na južnej Floride a zamierilo nad východný Atlantik. Po štvordňovom lete a navedení na obežnú dráhu Mesiaca dostali Neil Armstrong, Edwin Aldrin a Michael Collins povolenie z letového strediska, aby odpojili pristávací modul. Nastal najrizikovejší moment celého letu.
"Orol má krídla," povedal vtedy Armstrong, hneď ako cez 360-tisíc kilometrov prázdneho priestoru znovu nadviazali spojenie so Zemou. Collins, ktorý zostal strážiť Columbiu na obežnej dráhe Mesiaca, doplnil: "Máte naozaj krásny lietajúci stroj, aj keď letíte hore nohami."
Bolo to dramatické. Na Zemi síce skúšali všetko, ale vždy, keď je niečo prvý raz, vstúpi do hry náhoda a emóciami zaplnený ľudský mozog. Astronauti zabudli vypnúť stretávací radar, čím preťažili palubný počítač, a ten vyhlásil poplach. Našťastie riadiaci letový technik astronautom nič nevysvetľoval - tým by sa stratili drahocenné sekundy - a len povedal, aby poplach ignorovali.
Tesne nad kamenistým povrchom Mesiaca zas Orol nemohol nájsť miesto na pristátie. V momente, keď zostávalo paliva už len na niekoľko sekúnd letu, Armstrong s Aldrinom šťastne pristáli v oblasti Mare Tranquilitatis (More pokoja). Prvá ľudská základňa vo vesmíre mala pekné meno.
Armstrong opísal mesačnú krajinu ako relatívne rovnú, rozrytú tisíckami menších i väčších kráterov. V diaľke sa týčilo pohorie.
Malý krok pre človeka...
21. júla o 3.56 nášho času Armstrong pospiatky zostupuje z rebríka modulu Eagle a ako prvý človek zanecháva odtlačok svojej nohy v kozme. Zakrátko nato povie doteraz azda najznámejšiu vetu v histórii ľudskej civilizácie: "Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo."
Pokračuje: "Povrch je veľmi jemný a prašný, ľahko sa mi víri pod nohami. Drží na topánkach ako jemné práškové drevené uhlie. Zabáram sa však iba na zlomok palca, stopy a šľapaje zreteľne vidieť... Zdá sa, že s pohybom problémy nebudú. Je to o niečo ľahšie ako pri skúšaní na Zemi."
Potom číta nápis na doštičke, pripevnenej k prednej pristávacej nohe Orla: "Tu sa ľudia z planéty Zeme prvý raz dotkli nohami Mesiaca... Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva." Nasledujú podpisy Armstronga, Aldrina, Collinsa a Nixona.
Späť bez komplikácií
Astronauti na povrchu Mesiaca rozvinuli americkú zástavu (zapichnúť ju do mesačného povrchu však vôbec nebolo jednoduché), prijali gratuláciu prezidenta Nixona, zachytili na analýzu čiastočky slnečného vetra, nainštalovali laserový prístroj na presné určenie vzdialenosti Mesiaca od Zeme, odfotili a zozbierali vzorky mesačného prachu a hornín. Spolu ich bolo 20,7 kg a aj vďaka nim už dnes vieme, že geológ by sa na Mesiaci asi trochu nudil. Mesačná geológia doteraz pozná asi sto nerastov, zatiaľ čo na Zemi ich je 2200.
Po usilovnej dvojhodinovej práci si Armstrong s Aldrinom chvíľu pospali a začali sa pripravovať na návrat. Nemali k dispozícii veľké tímy technikov, mohli sa spoľahnúť len sami na seba a na diaľkové rady z Houstonu.
"Neboli sme znepokojení otázkou, či sa zapnú vzostupné motory letového modulu, alebo nie," povedal neskôr Armstrong, "samozrejme sme však na to museli myslieť."
Pri odlete z ich dočasného kozmického domova, kde strávili 21 hodín, však šlo všetko hladko: štart (21. júla), spojenie s veliteľskou sekciou na obežnej dráhe Mesiaca, (22. júla) a pristátie v Tichom oceáne (24. júla), kde ich už očakávala lietadlová loď Hornet.
Veliteľský modul Eagle skončil v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky vo Washingtone a astronauti v trojtýždňovej karanténe, aby sa zabránilo prípadnému prenosu mesačných mikroorganizmov na Zem. Karanténa bola asi najnepríjemnejšou udalosťou, ktorá troch kozmických hrdinov na ceste domov stretla.
"Verím, že úspešné pristátie na Mesiaci by mohlo inšpirovať ľudí v celom svete k viere, že nedosiahnuteľné ciele sú dosiahnuteľné, a že nádej na riešenie problémov ľudstva nie je iba chiméra," povedal veliteľ Apolla 11 Neil Armstrong, muž, ktorý ako prvý vstúpil na Mesiac. Po ňom ich bolo ešte jedenásť.
Poslednou mesačnou posádkou sa stali Eugene Cernan, Harrison Schmitt a Ronald Evans z Apolla 17. Strávili na Mesiaci 75 hodín, trikrát vystúpili na povrch a na Zem priviezli 112,5 kg hornín. Od 14. decembra 1972 sa noha človeka Mesiaca nedotkla.
Najnovšie kozmické plány však rátajú s vybudovaním mesačnej základne, ktorá by mohla slúžiť aj ako prestupná stanica pri dlhej ceste na Mars.
