Lenin skutočne trpel syfilisom, tvrdia traja izraelskí lekári po tom, čo preštudovali dostupné informácie o zdravotnom stave vodcu boľševickej revolúcie, ktorý zomrel v roku 1924. Prikláňajú sa tak k povestiam, ktoré po svete kolujú už desiatky rokov.
Teórie o tom, že Vladimír Iľjič Lenin mal syfilis, sa objavili hneď po jeho smrti. V Sovietskom zväze, krajine, ktorá nepripúšťala pochybnosti o svojej ikone, však pre také názory nebolo miesto.
Ochrnutie a mozgová mŕtvica
Traja izraelskí lekári teraz v odbornom časopise European Journal of Neurology analyzujú údaje, ktoré sa im podarilo zhromaždiť. Využili i údaje z ruských archívov, ktoré sa postupne otvárajú. Jednoznačnú diagnózu v nich neobjavili, pretože podľa nich aj lekárske správy sa podriaďovali propagande. Napriek tomu aj tieto fakty silne svedčia o pohlavnej chorobe.
"Keď tento prípad opíšete neurológovi špecializovanému na infekčné choroby a nepoviete, koho sa týka, bez váhania povie - to je syfilis," tvrdí jeden z autorov novej štúdie Vladimir Lerner v New York Times.
Oficiálne správy, ako ich zhŕňa Encyclopaedia Britannica, zdôrazňovali Leninove problémy, ktoré mal po pokuse o atentát v auguste 1918. Lekári vtedy vybrali z jeho krku guľku. Lenin sa síce po operácii rýchlo zotavil, ale hneď nasledujúci mesiac na časť tela ochrnul a nemohol hovoriť. V júni 1919 sa mu uľavilo a naplno sa pustil do práce pri budovaní nového štátu.
V decembri ho opäť postihlo čiastočné ochrnutie. Zdravotné problémy mu už neumožnili zostať vodcom, ktorý mal všetko pod kontrolou. V marci 1923 ho pripravil záchvat mozgovej mŕtvice o reč a po ďalšej mŕtvici zomrel 21. januára 1924, vo veku nedožitých 54 rokov.
O pohlavnej chorobe úradné správy nehovoria.
Veľmi zreteľné príznaky
Vladimir Lerner a jeho kolegovia však konštatujú, že Leninove symptómy veľmi silne pripomínajú prejavy syfilisu, bakteriálnej choroby prenosnej pohlavným stykom.
Infekcia, sprvu viditeľná ako vredy, sa postupne šíri po celom tele a zasahuje i mozog. Ďalej sa prejavuje bolesťami hlavy, nervovými poruchami, problémami so zažívaním, bolesťami svalov a kĺbov. V záverečných štádiách, často dvadsať a viac rokov po nákaze, sa potom obdobia veľkej aktivity často striedajú s depresiou, letargiou a dokonca s prejavmi slabomyseľnosti. Poškodenie srdca a obehového ústrojenstva môžu viesť až k ochrnutiu, poškodeniu krvných ciev môžu spôsobiť mozgovú mŕtvicu. Až do polovice 20. storočia, keď sa do lekárskej praxe dostal penicilín, bol syfilis nevyliečiteľný.
Lenin mal tieto príznaky, vrátane striedania období aktivity s neschopnosťou čokoľvek robiť. Choroba ho zbavila sily stretnúť sa so Stalinom, ktorý postupne preberal moc.
Autori dokonca objavili záznam, že Lenina krátko liečili aj salvarsanom - zlúčeninou objavenou v roku 1907, ktorá sa používala práve pri potláčaní syfilisu. Lekári museli mať dôvod, aby salvarsan použili, inak by ho chorému nedávali. Obsahuje totiž jedovatý arzén a má nepríjemné vedľajšie efekty.
Mozog čaká na vyšetrenie
Lekári, ktorých oslovil denník New York Times, spravidla súhlasili, že dôkazy publikované ich izraelskými kolegami veľmi presvedčivo potvrdzujú hypotézu o syfilise. Pripustili však, že diagnóza urobená spätne a na základe dodatočne zozbieraných poznatkov nemôže byť nikdy úplne presná.
Dala by sa však preveriť moderným lekárskym vyšetrením.
V moskovskom Výskumnom ústave mozgu majú Leninovo mozgové tkanivo. Po smrti veľkého vodcu pred jeho zabalzamovaním ho lekári odobrali preto, aby mohli anatomicky skúmať príčiny Leninovej geniality. Rozbor dnešnými metódami by umožnil poznať, či v ňom nie sú stopy po bakteriálnom pôvodcovi syfilisu.
Avšak ústav takéto pokusy odmieta. "Nemáme chuť ani čas o tom diskutovať," hovorí vo vyhlásení. "Jednoducho sa nechceme hrabať v prachu a popole minulosti."
Takže na definitívne potvrdenie hypotézy o ďalšej chorobe mocných si budeme musieť počkať. Faktom však je, že Lenin otriasol dejinami 20. storočia skôr, ako sa u neho prejavili výrazné príznaky choroby.
Autor: JOSEF TUČEK (autor je redaktorom českých Hospodárskych novín)
