Moon Šin-Jong vo svojom laboratóriu. Je členom tímu Národnej univerzity v Soule, ktorý vedie Hwang Woo-Suk. Juhokórejskí vedci ako prví na svete vypestovali klonovaním ľudské embryo na lekárske účely a odobrali z neho kmeňové bunky. Tie sa ďalej vyvíjali a začali sa meniť na bunky rôznych tkanív. Moon Šin-Jong o tom hovoril aj na konferencii v Berlíne o ľudskej reprodukcii. FOTO - TASR/EPA
Čo sa deje v bunke pri klonovaní? Prečo pri ňom vzniká tak veľa chýb? Sú oprávnené obavy o zdravie detí zo skúmavky? Tieto otázky si položili vedci z Cornellovej univerzity v New Yorku. Jednoznačnú odpoveď nenašli, lebo v hre je príliš veľa neznámych. Ak by sme však chceli posolstvo ich práce zhrnúť, znelo by: Klonovať ľudí je neprípustné, riziko umelého oplodnenia sa až na malé výnimky nepotvrdilo, aj tieto postupy však treba ďalej zlepšovať.
Tri cesty zrodu embrya
Veľa sa už písalo o tom, že najčastejšou poruchou klonovaného embrya je nadmerná veľkosť. Vedci ju spájajú so zlyhaním imprintingu, chemických "značiek" na chromozómoch, ktoré riadia aktivitu génov. Ak gény embrya dostávajú zmätené signály, nemôžu vytvárať bielkoviny, potrebné na normálny vývoj.
Pri vývoji ľudského plodu, ktorý vznikol umelým oplodnením, sa vyskytujú podobné problémy, aj keď oveľa zriedkavejšie. Jedna z týchto porúch, zvaná Beckwith-Wiedermannov syndróm, vedie k narodeniu abnormálne veľkých detí. Iný syndróm, Angelmanov, má za následok neurologické poruchy.
Takumi Takeuči a Gianpiero Palermo z Cornellovej univerzity s použitím troch známych metód oplodnili takmer 200 myších vajíčok, z ktorých vzniklo 68 embryí. Prvou metódou je umelé oplodnenie, teda spojenie vajíčka a spermie mimo maternice; takto sa pred 26 rokmi narodilo prvé dieťa zo skúmavky, Američanka Louise Brownová. Druhá cesta spočíva v stimulácii vajíčka bez oplodnenia spermiou - ide o partenogenézu (podobne sa pred časom narodila známa japonská myš Kaguja, ktorá vznikla spojením dvoch vajíčok). Nuž a tretiu metódu ako prvý na cicavcoch vyskúšal škótsky profesor Ian Wilmut, tvorca slávnej Dolly: jadro z dospelej bunky preniesol do vajíčka, kde nahradilo pôvodnú DNA.
Svedkovia v podobe histónov
Tím Takeučiho a Palerma mapoval aktivitu histónov. Sú to bielkoviny, ktoré bunke pri delení pomáhajú správne "zbaliť" DNA do chromozómov, a ovplyvňujú tiež aktivitu jej génov. Históny v dospelej bunke sa líšia od histónov v embryonálnej podľa zloženia chemikálií, s ktorými sa spájajú. Preto sa ich prostredníctvom možno pozrieť aj do činnosti génov.
Vedci zistili, že klonované vajíčko sa v súlade s doterajšími poznatkami snaží preprogramovať svoju novú DNA. Musí ju totiž vrátiť do bodu nula, teda do stavu, odkiaľ by mohla začať nový vývoj ako embryonálna. Svedčia o tom zmeny na histónoch, ktoré cornellskí vedci sledovali pod mikroskopom s pomocou protilátok, označených fluoreskujúcou farbou, ktoré sa na históny napájali.
Ako povedal Palermo pre New Scientist, nie je istý rozsah zmien v histónoch klonovaných buniek, a ani to, či DNA je preprogramovaná správne. Väčšie množstvo acetylových skupín na histónoch v porovnaní s normálne zrodenými embryami by svedčilo o nesprávnej aktivite génov v jadre bunky.
Históny embryonálnych buniek, vzniknutých umelým oplodnením alebo partenogenézou, sa v neskorších štádiách vývinu správali rovnako ako pri normálnych embryách. Cornellskí vedci však aj tu našli niekoľko problémov, odstránením ktorých by sa zlepšili klasické metódy umelého oplodnenia.
Prežilo tridsať percent
Tím Takeučiho a Palerma zistil, že iba 30 percent klonovaných embryí sa vyvíjalo tri až päť dní, teda do štádia blastocysty; ostatné neprežili (celkovo vedci klonovaním oplodnili 77 vajíčok). Embryá, vypestované buď partenogeneticky alebo zo skúmavky, dosahovali štádium blastocysty v priemere rovnako často ako normálne sa vyvíjajúci plod.
"V porovnaní s embryami vzniknutými konvenčnejšími metódami asistovanej reprodukcie je vývoj klonovaných embryí jednoznačne narušený," povedal Takeuči na výročnom stretnutí Európskej spoločnosti pre ľudskú reprodukciu a embryológiu v Berlíne. To nás utvrdilo v presvedčení, že reprodukčné klonovanie nie je bezpečné a nesmie sa používať na ľuďoch."
Andre van Steiterghem, výkonný riaditeľ tejto spoločnosti, pre BBC News Online povedal: "Existuje úplný všeobecný súhlas, že reprodukčné klonovanie treba zakázať. Z dostupných experimentov vyplýva, že je príliš nebezpečné."
Názor Iana Wilmuta
Konferencia v Berlíne potvrdila, že vo vedeckom svete existuje jednoznačný nesúhlas s reprodukčným klonovaním ľudí (pravda, keď neberieme do úvahy zopár nezodpovedných jedincov, ktorí niekoľkokrát do roka dodávajú bulvárnym médiám senzačné správy o narodení údajne klonovaného dieťaťa). Súčasne je však isté, že reprodukčné klonovanie nemožno hádzať do jedného vreca s liečebným klonovaním, lebo druhý postup má svojich vášnivých odporcov, ale aj prívržencov.
Jedným z najväčších zástancov liečebného klonovania je edinburský profesor Ian Wilmut, tvorca Dolly. Aj keď o úskaliach novej metódy vie možno viac ako ostatní, nedávno v týždenníku New Scientist napísal:
"Mnohí si myslia, že klonovanie a experimenty s ľudskými embryami sú nemorálne. Podľa mňa však tieto postupy sľubujú tak veľa, že by, naopak, bolo nemorálne zriecť sa ich."
