kú kontrolu nad svojím dielom by mal mať umelec, keď sa dielo dostane na verejnosť? A kto by mal slúžiť ako strážca pre populárne umenie?
Keby mala história slúžiť ako vodidlo, pohrávanie sa s autorskými právami by mohlo mať širšie súvislosti. Pojem intelektuálneho vlastníctva je jednou z nich. Po väčšinu ľudskej histórie nič podobné neexistovalo. Predstavte si jaskynného maliara snažiaceho sa patentovať svoje dielo, alebo Mojžiša s autorským právom na desať prikázaní, a budete v obraze.
Veci sa začali meniť s príchodom technológie tlače v pätnástom storočí. Akonáhle nebolo treba knihy ručne odpisovať, rozkvitlo pirátstvo. Vládne zásahy rýchlo nasledovali – ale nie na ochranu autorov. „Autorské práva sú dieťaťom cenzúry,“ hovorí Tom W. Bell, profesor práva na Chapmanovej univerzite. Európski vydavatelia získali monopolné tlačiarenské licencie výmenou za potláčanie literatúry, ktorá bola mocným proti srsti.
Nakoniec sa do sporov o túto otázku zapojili filozofi, ktorí diskutovali o takých nehmotných otázkach, ako kto vlastní písmená, a dokonca aj Immanuel Kant na chvíľu zabudol na skúmanie „vecí o sebe“ a vytvoril spis O nespravodlivosti knižného pirátstva, v ktorom tvrdí, že autori majú morálne právo na zisk z výtvorov svojich myslí. Ďalší učenci však mienili, že práva na intelektuálne vlastníctvo sú monopolom, ktorý dusí voľný prúd myšlienok, a tvrdili, že spojenie medzi tvorcom a jeho dielom by sa malo skončiť vo chvíli, keď je dielo dokončené.
Vo Francúzsku v roku 1789 revolucionári rozhodli, že akonáhle je niečo vytlačené, stáva sa to majetkom všetkých. Výsledkom bola katastrofa, keď na tlači literárnych a filozofických diel nikto nezarábal. Dvadsať percent parížskych tlačiarov skrachovalo a ostatní sotva tlačili viac, než letáky s klebetami a ďalšie časovo obmedzené tlačoviny, na ktorých sa dalo zarobiť, kým ich vytlačil niekto iný. O tri roky boli autorské práva vo Francúzsku obnovené. Dnes storočia starú diskusiu znovu otvorila technika. Napriek lamentovaniu nad Napsterom asi nikto nečaká, že predaj kompaktných diskov klesne na nulu. Navyše, žaloba proti Napsteru musí znalcom histórie pripadať povedomá, pretože zábavný priemysel sa už súdil s cieľom zaraziť všelijaké technické novinky – rozhlas, káblovú televíziu, digitálne prehrávače – a zakaždým varoval, že toto bude jeho koniec. A zatiaľ vždy nová technológia naopak znamenala rast ziskov nahrávacích firiem.
(archív – ČTK/Los Angeles Times)
