SME

Astrofyzici si vydýchli, Plejády sú predsa len v poriadku

Americkí astronómovia overili pomocou Hubbleovho kozmického ďalekohľadu správnosť klasickej hodnoty vzdialenosti k hviezdokope Plejády. Zachránili tým jednak celý náš systém určovania vzdialeností v odľahlom vesmíre, a jednak základ astrofyziky - teóriu


Hviezdokopa Plejády je, zdá sa, v poriadku a s ňou aj naše teórie o vesmíre. FOTO - HST



Americkí astronómovia overili pomocou Hubbleovho kozmického ďalekohľadu správnosť klasickej hodnoty vzdialenosti k hviezdokope Plejády. Zachránili tým jednak celý náš systém určovania vzdialeností v odľahlom vesmíre, a jednak základ astrofyziky - teóriu hviezdnej stavby a evolúcie. A napokon i kozmológiu, náuku o stavbe a evolúcii vesmíru ako celku.

Zmerať kozmické diaľavy je problém

Určovanie vzdialeností v odľahlom hviezdnom vesmíre je stále chúlostivá záležitosť. So znalosťou konkrétnych vzdialeností kozmických objektov stojí a padá veľa astrofyzikálnych a kozmologických koncepcií. V tomto kontexte sme však stále odkázaní na rôzne nepriame metódy. Zaletieť ku hviezdam, aby sme cestou priamo zrátali absolvované dĺžkové jednotky, zatiaľ nedokážeme. Radary či laserové diaľkomery sú nám tu nanič.

V menšom meradle slnečnej sústavy sa vynikajúco osvedčila triangulácia. Tá sa vo hviezdnom svete využíva v rámci takzvanej paralaktickej metódy. Ide o sledovanie zmien polohy hviezd na oblohe proti vzdialenejším hviezdam v pozadí z protiľahlých bodov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka, teda vždy po polroku. Možno ju však použiť iba do 500 svetelných rokov (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km).

Pomocou bližších objektov, ktorých vzdialenosť možno zmerať paralakticky, potom vedci kalibrujú všetky nepriame metódy určovania vzdialeností. Na tomto základe budujú takzvaný kozmický vzdialenostný rebríček, ktorý popri skúmaní jednotlivých hviezd a galaxií slúži aj v kozmológii.

Hipparcos zamútil vodu

Jedným z kalibračných nástrojov či etalónov tohto rebríčka je známa skupina hviezd v súhvezdí Býka - otvorená hviezdokopa Plejády, nazývaná tiež Kuriatka alebo Sedem sestier (podľa počtu najjasnejších hviezd).

V roku 1997 vyvolali akýsi vedecký škandál merania vzdialenosti Plejád prístrojmi na palube európskeho satelitu Hipparcos. Vypustili ho práve pre skvalitnenie merania vzdialeností vo vesmíre. Plejády totiž boli podľa týchto meraní v porovnaní s dovtedajšími hodnotami o 10 percent bližšie. Môže sa to zdať zanedbateľné, no keby to bola pravda, hviezdy Plejád by svietili slabšie, ako by mali takto vzdialené hviezdy ich typu.

To by ohrozilo nielen teóriu vnútornej stavby a evolúcie hviezd, no aj kozmický vzdialenostný rebríček. Tvorcom mnohých astrofyzikálnych a kozmologických teórií by nezostalo nič iné, iba zo seba vydať ospravedlňujúce "oops".

Zachránená kozmológia

Začiatkom tohto roka však tím astronómov z California Institute of Technology a Jet Propulsion Laboratory pri NASA (USA) na čele s Xiaopeiom Panom meraním pomocou kombinácie ďalekohľadov kalifornských observatórií Mount Wilson a Mount Palomar určil, že Plejády predsa len ležia vo vzdialenosti 434 až 446 svetelných rokov od nás, tak ako platilo pred Hipparcom. Na júnovej konferencii Americkej astronomickej spoločnosti v coloradskom Denveri to teraz potvrdil ďalší tím na čele s Davidom Soderblomom zo Space Telescope Science Institute (USA).

Navádzacím senzorom Hubbleovho kozmického ďalekohľadu dva a pol roka po šiestich mesiacoch priamo merali polohy troch hviezd v Plejádach. Presnosť meraní týmto senzorom zodpovedala situácii, ako keby sme ľudským okom dokázali zazrieť stredne veľkú mincu na vzdialenosť 25 000 kilometrov. Vyšlo im 440 svetelných rokov.

Naša teória hviezdnej stavby a evolúcie i kozmológia sú teda (aspoň zatiaľ) zachránené. Inak veľmi zaslúžilý satelit Hipparcos sa pri Plejádach očividne dopustil chyby a jej príčinu nevyhnutne treba nájsť. Veď čo už by to boli za merania, keby bol nesprávny sám etalón.


SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu