O účinnosti homeopatie sa už dlho vedú spory. Mnohí vedci sú presvedčení, že z fyzikálneho hľadiska je vylúčené, aby homeopatia, ktorá spočíva v tom, že pacientom sa podávajú niekoľkonásobne zriedené roztoky účinných látok, fungovala. Nový výskum však naznačuje, že isté účinky by homeopatia predsa len mohla mať.
Homeopatické liečivá sú v podstate extrémne zriedené liečivé látky (agensy) vo vodnom roztoku. V niektorých prípadoch sú zástancovia homeopatie presvedčení, že čím viac je liečivo zriedené, tým je účinnejšie. Toto je však v zásadnom rozpore so zavedenými vedeckými poučkami, ktoré tvrdia, že účinky látky sa jej riedením v roztoku znižujú. Vedci dokonca vypočítali, že niektoré homeopatické liečivá sú také zriedené, že je vysoko nepravdepodobné, aby sa v podávanej dávke nachádzala čo i len jedna molekula pôvodnej ingrediencie.
Chemici z Južnej Kórey však objavili zvláštny jav, ktorý toto presvedčenie ohrozuje. Tím chemikov z Kwangju Institute of Science and Technology, medzi ktorými bol aj nemecký chemik Kurt Geckeler, zistil, že rozpustené molekuly sa v roztoku nedistribuujú pravidelne, ale sa zoskupujú do väčších zhlukov (tzv. klastrov) molekúl a dokonca do ešte väčších zhlukov z viacerých klastrov. Preto aj mnohokrát riedený homeopatický liek môže obsahovať viac aktívnych častíc, ako sa predpokladalo.
Niektorých exaktne zmýšľajúcich ľudí je i tak ťažké presvedčiť o účinnosti homeopatie. Ani doterajšie klinické štúdie zatiaľ nepriniesli jasný dôkaz, či liečenie homeopatikami naozaj zaberá, alebo nie; v pokusoch nebol evidentný rozdiel medzi podávaním homeopatík a tzv. placebo efektom (podáva sa roztok, ktorý neosahuje žiadnu účinnú látku). Niektoré štúdie sa mierne prikláňali na stranu homeopatie, iné preukazovali opak.
Zásadný dôkaz, ktorý by presvedčil, zatiaľ neexistuje. Už v minulosti sa objavili snahy o vedecké vysvetlenie účinkov homeopatík. Najznámejšou hypotézou je predpoklad o „pamäti vody“, ktorá si vďaka svojmu zloženiu zapamätá informáciu o pôvodnej látke aj po zriedení roztoku. (BBC)
