Angolské deti (na snímke) nevyhnutne potrebujú pomoc. Napriek tomu Angola odmietla prijať geneticky modifikované potraviny. Potravinová agentúra OSN uviedla, že toto rozhodnutie môže ohroziť distribúciu potravín hladujúcim ľuďom, z ktorých sa mnohí po dvadsaťročnej občianskej vojne nedávno vrátili do vlasti. FOTO - TASR/AP
Ľudia, skeptickí k poľnohospodárskym biotechnológiam, ich napádajú ako nepreverené, netestované, neprirodzené a nekontrolovateľné. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Naopak, biotechnológie ani genetické inžinierstvo nie sú ničím novým a spotrebitelia, vlády aj priemysel s nimi majú oddávna nemalé a dobré skúsenosti.
Čo vedeli už starí Babylončania
Skoré biotechnológie - využitie biologických systémov v technických alebo priemyselných postupoch - pochádzajú z čias okolo roku 6000 pred Kristom, keď Babylončania používali počas kvasenia pri výrobe alkoholických nápojov zvláštne mikroorganizmy.
Počiatky genetického inžinierstva možno určiť od okamihu, keď človek pochopil, že zvieratá a plodiny možno vyberať a krížiť tak, aby sa posilňovali žiaduce vlastnosti. Dávni biológovia a poľnohospodári robili selekciu podľa požadovaných vlastností, čím bez hlbšieho pochopenia podstaty docieľovali zmeny v genetickom materiáli organizmov.
Povedané inak, "príroda" nám nedala hrozná bez jadier ani tangerinu (hybrid mandarínky a grapefruitu) či jahody odolné proti plesniam: dali nám ich poľnohospodári a šľachtitelia rastlín. Počas uplynulého polstoročia sa vďaka lepšiemu pochopeniu genetiky na molekulárnej úrovni prehĺbila dômyselnosť genetického skvalitňovania organizmov všetkých druhov.
Odporcovia biotechnológií opakovane zverejňujú strašidelné varovania pred prenosom "zlých génov" medzi modifikovanou plodinou a divoko rastúcimi (alebo domestikovanými) príbuznými rastlinami. Aj keď riskujeme zmiešavanie metafor, v tomto prípade ide o kačicu.
Prenos génov je všadeprítomný
Všetky plodiny majú niekde svojich príbuzných, a ak sa pestujú tieto dve populácie blízko seba, k istému prenosu génov bežne dochádza. Poľnohospodári-samozásobitelia sa môžu dokonca o prenos génov z divoko rastúcich príbuzných rastlín na pestované plodiny usilovať, aby udržali širokú genetickú základňu odrôd. K tomuto typu prenosu génov samozrejme nedochádza, keď poľnohospodári kupujú osivo od výrobcov; avšak stále je možný prenos génov v opačnom smere, keď sa gény z kultúrnych plodín dostávajú do divoko žijúcich príbuzných rastlín.
Najpravdepodobnejšie je to vtedy, keď gény plodiny prinášajú príjemcovi výhodu, čo je pri zostrihu génov vzácne, lebo pridaný gén obvykle pre príjemcu znamená prirodzenú nevýhodu. Najhorším scenárom by bol prenos génov z upravených rastlín so zvýšenou odolnosťou proti určitým herbicídom. Keď sa gén prenesie na divoko rastúce príbuzné rastliny, začne pôsobiť silný selektívny tlak na jeho udržanie, pokiaľ sa daný herbicíd využíva, čo skomplikuje kontrolu nad divoko rastúcimi burinovitými príbuznými rastlinami. Ani tento scenár však neprináša nijaký problém pre ekologickú či potravinovú bezpečnosť. Veď keby používanie jedného herbicidu stratilo účinnosť, poľnohospodári jednoducho začnú používať iný.
Prenos génov je pre poľnohospodárov odvekou záležitosťou. Pestujúc stovky plodín, z ktorých prakticky všetky boli geneticky zdokonalené, používatelia "konvenčného" poľnohospodárstva v Severnej Amerike so všetkou starostlivosťou vyvinuli postupy, ktoré na poliach bránia nežiaducemu peľovému kríženiu vtedy, ak je to potrebné z komerčných dôvodov.
Príklad kanoly
Dobrým príkladom je kanola - geneticky zdokonalené repkové semeno vyvinuté pred polstoročím kanadskými šľachtiteľmi. Pôvodné repkové semeno malo vysoký obsah škodlivej kyseliny erukovej. Keď konvenčné šľachtenie rastliny prinieslo vytvorenie variantov repkového semena s nízkymi koncentráciami kyseliny erukovej, kanolový olej sa v Kanade stal olejom s najvyššou spotrebou. Ale vysokoerukový repkový olej sa stále využíva ako mazadlo a zmäkčovadlo. Na poliach sa teda musia starostlivo oddeľovať rastliny s vysokoerukovými repkovými semenami od rastlín s nízkoerukovými semenami. Kanadskí farmári a spracovatelia sa s touto úlohou bez problémov vyrovnávajú.
Nové biotechnológie
Využitie konvenčných biotechnológií je obrovským vedeckým, technologickým, obchodným a humanitárnym úspechom. Tieto techniky však boli pomerne málo prepracované a nedávno ich obohatili - a v mnohých prípadoch nahradili - "nové biotechnológie", teda súbor postupov umožňujúcich genetické modifikácie na molekulárnej úrovni. Prototypom týchto techník, nazývaných zostrih génov alebo genetická modifikácia (GM), je v porovnaní s minulosťou presnejša, lepšie pochopená a predvídateľnejšia metóda upravovania genetického materiálu.
Analýza genetických technológií, vypracovaná v roku 1989 Národnou vedeckou radou USA, zhrnula vedecký konsenzus takto: "Pri klasických postupoch génového prenosu môže nastávať prenos rôzneho počtu génov, pričom tento počet závisí od mechanizmu prenosu; ich presný počet a rysy, ktoré sa prenesú, je však ťažké predvídať a nie vždy dokážeme predpovedať rysy, ktoré budú ich výsledkom. Pri organizmoch modifikovaných molekulárnymi metódami sme pri predvídaní ich rysov v lepšej, ak nie dokonalej pozícii."
Žiaducim "produktom" zostrihu génov môže byť buď sám vytvorený organizmus - baktéria so schopnosťou čistiť ropné škvrny, oslabený vírus použitý pri očkovaní, alebo papája odolná proti vírusom; tiež biosyntetický produkt buniek, napríklad ľudský inzulín vytváraný baktériou.
Vitajte v novom starom svete
Génovo zostrihané rastliny sa už niekoľko rokov pestujú po celom svete, a to na viac ako 40 miliónoch hektárov ročne. Viac ako dve tretiny potravín spracovaných v USA obsahujú prísady získané z génovo zostrihaných organizmov. Doteraz nenastal ani jediný problém, ktorého následkom by bolo poškodenie konkrétneho človeka alebo ekosystému. Teória aj prax potvrdzujú mimoriadnu predvídateľnosť a bezpečnosť technológie génového zostrihu a jej produktov.
Nové techniky génového zostrihu nám priniesli veľa nových výskumných nástrojov a komerčných výrobkov. Začali meniť spôsoby, pomocou ktorých robíme biologické výskumy, a rozširovať možnosti, ktoré sa ponúkajú poľnohospodárom, potravinárom, lekárom a spotrebitelom. Sú samozrejme iba rozšírením či vylepšením tých spôsobov genetickej modifikácie, ktoré ére "nových biotechnológií" predchádzali.
Vitajte teda v prekrásnom starom svete biotechnológií.
Henry Miller je výskumník Hooverovho inštitútu pri Stanfordovej univerzite, v rokoch 1989-1993 bol zakladajúcim riaditeľom Biotechnologického úradu Správy potravín a liečiv USA.
© Project Syndicate
Autor: HENRY I. MILLER
