Tübingen 25. októbra (TASR) - Stredoveké arabské veľkomestá boli oveľa lepšie stavané ako ich protipóly v Európe. Mestá ako Káhira, Damask a Aleppo mali vybudovanú infraštruktúru, za ktorou Paríž a Londýn zaostávali.
Lorenz Korn z univerzity v Tübingene sa zaoberal stavebnou činnosťou, infraštruktúrou a spevňovacími technikami v čase arabskej dynastie Ajjubidov v 12. a 13. storočí. V kronikách a ďalších zdrojoch sa sústredil na Káhiru, Damask a Aleppo a porovnal ich s európskymi metropolami.
Stredoveké arabské centrá so svojimi viac ako 100.000 obyvateľmi boli na vtedajšie pomery veľkomestá - v Európe sa im vyrovnal iba Paríž. Okrem klimaticky podmienených rozdielov v architektúre objavil Korn aj ďalšie, napríklad čo sa týka vzťahu bydliska a pracoviska.
Pre európske mestá bolo typické, že remeselník býval a pracoval v tom istom dome. V arabskom svete boli obytné štvrte a trhy od seba striktne oddelené. Na rozdiel od Európy tu už veľmi skoro fungovalo nepretržité zásobovanie pitnou vodou. Tá bola zavedená skoro v každej ulici, v Aleppe a Damasku mali dokonca akýsi druh kanalizácie.
Jednotlivé mestské časti boli v Oriente oveľa autonómnejšie než v Európe. Zatiaľ čo európske mestá boli ako celok obohnané opevnením, v arabských mestách oddeľovali múry aj jednotlivé štvrte. O celomestské opevnenie sa starala armáda, financovalo sa zo štátnych peňazí. Jednotliví velitelia bývali zodpovední za konkrétnu časť opevnenia alebo citadely.
Vyvinutie nových zbraní v 12. storočí si vynútilo spevnenie mestských opevnení. Nový katapult s protizávažím dokázal zbúrať veľké časti múrov. Tento vynález mal za následok budovanie masívnych veží a múrov.
Mestskí páni sa starali aj o nové posily pre samosprávne orgány. V 12. a 13. storočí vznikali madrasy, školy pre mladých ľudí, ktorí v nich mohli získať vedomosti o súdnictve alebo administratíve. Tieto školy často zakladali jednotlivci ako nadácie. Sláva mnohých donorov pretrvala týmto spôsobom aj po ich smrti.
