Dnes, v 21. storočí sa však situácia mení a banícke spoločnosti hľadajú nové spôsoby ťažby a spracovania kovov, aby zvládli rastúce náklady a nátlak ochranárskych skupín.
V novom svete sa baník bude oháňať akurát myšou, napojenou k počítaču, malé baktérie sa budú prehrýzať rudou ku kovu a nahradia tradičné zadymené vysoké pece. Prírodné zdroje, ako morské riasy, zas môžu bojovať proti odpadu z baní. Dokonca aj v prípade hliníka, ktorý je najväčším konzumentom energie a po železe najväčším trhom, vedci testujú inovácie vo výrobnom procese s cieľom podstatne znížiť škodlivé emisie.
Doteraz sa využívali len žily železnej rudy blízko pod povrchom zeme, no dnes musia firmy ísť hlbšie, priamo k ložiskám. No hĺbková ťažba je nákladná, podstatne komplikovanejšia a menej efektívna, takže produktivita klesá. Tradičné metódy už nestačia na dosiahnutie ložísk rudy vo väčších hĺbkach, kde je ťažšie odstrániť nečistoty a vzácne kovy a oveľa komplikovanejšie získať kov, ktorý sa niekedy nachádza aj v iných typoch horniny.
Vďaka mechanizácii už v baniach pracuje menej ľudí, ktorí zväčša pracujú sami, triedia odpad a riadia ťažbu spred baní, kam nemožno vstúpiť kvôli nebezpečenstvu prepadnutia stropu. Analytici však upozorňujú, že nové technológie, ak sa osvedčia, prinesú výraznú úsporu nákladov. Klesajúce náklady totiž naznačujú nižšie ceny kovov, čo zas podporí dopyt.
Podľa názoru odborníkov technologický postup zvýši konkurencieschopnosť baníctva voči ostatným sektorom, z hľadiska sociálneho aj ekonomického.
V baniach budúcnosti budú operátori sedieť za konzolami v klimatizovaných kanceláriách, kilometre vzdialených od miesta ťažby a pomocou ovládacej páky budú riadiť strojné zariadenia, pracujúce v hĺbkach 610 metrov a viac. V takýchto hĺbkach sa totiž teplota horniny sa pohybuje okolo 40 až 45 stupňov Celzia, vládne tu vysoký tlak, podklad je tvrdší a riziko závalov vyššie.
Odborníci uvádzajú, že automatizáciu v baníctve ovplyvňovalo veľa faktorov a najväčšie spoločnosti aktívne vyvíjajú alternatívne riešenia k ľudskej práci. Kanadská niklová baňa Inco, ktorá sa spolu so spoločnosťami Dyno Nobel, Sandvik Tamrock a Natural Resources Canada zúčastňuje na Programe automatizácie baníctva (MAP), v testovacej bani neďaleko kanadského Sudbury vyvíja "teleťažbu".
Cieľom MAP je skrátiť časy jednotlivých cyklov, znížiť náklady a súčasne zvýšiť produktivitu a bezpečnosť prostredníctvom presunu riadenia celého cyklu do povrchového operačného centra. Inco uvádza, že v súčasnosti je možné v bani pracovať 15 hodín denne a navyše tunely sú o 15 až 20% širšie kvôli silnejším ventilačným systémom.
Niektoré ťažobné metódy, ktoré sa dnes považujú za príliš nákladné, však po zavedení teleťažby môžu byť ziskové. Niekoľko hodín, kým sa baník dostane na pracovisko, sa zmení na niekoľko minút a každý z nich môže riadiť niekoľko automatických zariadení, ktoré môžu pracovať 23 hodín.
Ziskovosť stúpne, keďže pomocou takejto metódy sú vŕtanie a odstrely presnejšie, ťažba rudy efektívnejšia a jej čistenie rýchlejšie. Inco uvádza, že mesačnú produkciu dnes zabezpečuje 16 operátorov a päť štandardných vŕtacích zariadení. Po integrácii podzemného komunikačného zariadenia však tá istá práca z povrchového centra bude vyžadovať tri stroje, troch operátorov a troch pomocníkov, čím sa produktivita zamestnanca zvýši o 63%.
Na odvrátenej strane mince však stoja vysoké náklady na vývoj, nachádzanie a odstraňovanie technických problémov. Napríklad, aký postup zvoliť, ak sa pokazí jeden zo strojov.
Okrem toho je tu problém čistenia okolia starých baní. Viac než 10 rokov po páde Železnej opony stoja bývalé komunistické krajiny východnej Európy pred ekologickým dedičstvom baníckeho sektora. Mnohé bane boli zatvorené, keďže neboli ekonomicky životaschopné na voľnom trhu, no štáty nemajú dostatok peňazí, aby vyčistili a zlikvidovali tieto slabo udržiavané zariadenia.
* 1 sov
