"Je jeden svet a predsa sú dva... ," hrmel básnik v dobe nie tak dávnej, majúc na mysli vtedajšie ideologicko-politické delenie. Vedci teraz zistili, že čosi podobné platí tiež na území výskytu ostrookej šelmy, akou je rys kanadský; ba platí to ešte výraznejšie, keďže ide o tripolaritu. Príčinou však nie je ani ideológia, ani politika, ale klíma.
Rys kanadský (Lynx canadensis) patrí k dominantným predátorom boreálnych lesov Severnej Ameriky. Život tejto šelmy je prepojený so životom zajaca menivého (Lepus americanus), ktorý je jej hlavnou korisťou. Veľkosť populácie oboch druhov sa výrazne mení. Od početnosti zajacov sa logicky odvíja početnosť rysov. Túto závislosť využívajú učebnice ekológie ako modelovú situáciu už veľmi dávno. Stanovil ju v roku 1924 Charles Elton. V pozadí je však desaťročný cyklus, za ktorým sa skrýva kolísanie klimatických podmienok.
Desaťčlenný nórsko-americko-kanadský tím ekológov na čele s Nilsom Stensethom z Univerzity v Osle teraz v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition analyzoval vplyv klímy na populačný cyklus tohto rysa v Kanade. Jej územie sa klimaticky člení na tri hlavné zóny - atlantickú, kontinentálnu a pacifickú. Počasie v nich rôznym spôsobom ovplyvňuje tzv. Severoatlantická oscilácia, ktorá je hlavným faktorom aj európskeho počasia vrátane Slovenska. Počasie v pacifickej zóne navyše ovplyvňuje aj tzv. Pacifická severoamerická vzorka.
Stenseth s kolegami preukázal, že populačné cykly rysa sú síce v každej z týchto zón rovnako dlhé, no navzájom fázovo nezladené. Porovnali to s nedávnymi rozsiahlymi genetickými výskumami, podľa ktorých sa zvieratá v každej zóne významne líšia. Vo vzťahu pacifickej a kontinentálnej zóny bola príčina jasná; Skalnaté hory bránia migrácii rysov z jednej zóny do druhej, a teda aj premiešavaniu ich populácií. No migrovať medzi kontinentálnou a atlantickou zónou rysom nebráni nič. Prečo sa tam teda ich populácie geneticky čoraz viac rozchádzajú? Spôsobujú to práve rozdielne klimatické režimy týchto zón.
Vznik nových druhov rozštiepením starých na viaceré genetické línie sa klasicky vysvetľuje geografickou izoláciou populácií. Bezprostrednými prekážkami migrácie bývajú pohoria, vodné plochy, púštne oblasti a základné rozvrstvenie typov klímy podľa zemepisnej šírky.
Výsledky Stensethovho tímu však ukazujú, že nové druhy môžu vznikať aj naprieč poludníkmi, v dôsledku jemnejšie odstupňovaných klimatických rozdielov. Rys kanadský sa ešte stále väčšinovo považuje za jediný druh. No spomenuté tri jeho základné populácie už absolvovali hodný kus cesty k samostatným druhom.
