Naozaj pomôžu „deravé šifry“ v boji proti terorizmu?

rení je aj povinné vkladanie zadných dvierok - backdoors - do šifrovacích algoritmov.
Na prvý pohľad to znie rozumne: komunikácia bude naďalej šifrovaná, ale v prípade potreby bude môcť vláda či polícia potrebné informácie rozšifrovať. Podľa prieskumu vyše 70 percent Američanov považuje takéto opatrenie za dobré alebo aspoň akceptovateľné. Ako to okomentoval jeden hacker na diskusnom fóre: „som zvedavý, či budú mať tento názor aj potom, ako im niekto cez takýto backdoor vybieli konto v banke“.
Prakticky všetci odborníci na počítačovú bezpečnosť a šifrovanie sa zhodujú v tom, že toto opatrenie by nielenže nemalo želaný účinok, ale jeho dopad by bol dokonca negatívny. Žiaľ, experti často používajú terminológiu veľmi vzdialenú bežnému človeku a tak verejnosť zväčša ani netuší, aké následky by takýto „boj s terorizmom“ mohol mať. Argumenty proti zavedeniu backdoors sa pritom dajú sa zhrnúť do dvoch jasných a zrozumiteľných bodov.
Po prvé: teroristi nebudú takéto šifry používať.
A po druhé: backdoors sa skôr či neskôr určite dostanú do rúk nepovolaným osobám.
Programy obsahujúce šifrovacie algoritmy sú vyvíjané už vo vyše sto krajinách. Ak by sa aj podarilo presadiť backdoors do všetkých programov, základom šifrovania ostávajú všeobecne známe matematické postupy. Vytvoriť podľa nich potrebný program zvládne každý len trochu skúsený programátor. A aj keby sa takýto šifrovací program teroristom nepodarilo zohnať, nič im nebráni používať nejaký program ešte z čias pred zavedením backdoorov... Jednoducho nemožno čakať, že niekto pripravujúci sa na teroristický čin bude rešpektovať zákony, ktoré mu prikážu používať také šifrovanie, ktoré jeho komunikáciu dokonale neochráni.
Oveľa viac, než teroristom, by toto opatrenie prinieslo problémy inštitúciám vyžadujúcim šifrovaný prenos dát, napríklad bankám. Ak by backdoor objavil niekto nepovolaný, mohol by sledovať úplne všetky šifrované prenosy dát – a hoci aj prevádzať peniaze z tisícok cudzích účtov.
Ďalšie problémy by okamžite vznikli na legislatívnej úrovni: kto by bol za takéto niečo zodpovedný? Kto by platil náhrady za takto vzniknuté škody? Je možné si predstaviť desiatky ďalších, ťažko riešiteľných problémov tohto typu.
Nehovoriac o tom, že málokomu sa bude páčiť, že niekto bude môcť sledovať všetky jeho dôverné e-maily aj finančné operácie - aj keby to mala byť len „dôveryhodná“ vládna organizácia...
Logika je neúprosná: „sprístupnenie šifrovanej komunikácie“ v boji proti teroristom prakticky vôbec nepomôže, ale bežným ľuďom prinesie množstvo problémov. Nešťastní a nahnevaní ľudia ale žiaľ často nemyslia logicky...