V čase, keď v Európe zúrila druhá svetová vojna, priniesol britský lekársky časopis Lancet objav svetového významu: „Začiatkom októbra 1940 bol do oxfordskej nemocnice prijatý 43-ročný policajt s pokročilou nákazou Staphylococcus aureus a Streptococcus pyogenes. Pacientova choroba sa spočiatku prejavovala ako vriedok v kútiku úst… Kým mu 12. februára 1942 nasadili penicilín, infekcia sa stačila rozšíriť takmer na celú tvár, obidve očnice, pľúca a na pravé rameno. Od 12. do 17. februára pacientovi podávali 4,4 gramu penicilínu, následkom čoho sa jeho stav dramaticky zlepšil. Infekcia z tváre a ramena zmizla a pacientova horúčka ustúpila… Terapia sa musela ukončiť, pretože zásoby penicilínu sa vyčerpali. Pacientov stav sa opäť zhoršil a 15. marca 1941 zomrel na stafylokokovú infekciu, ktorá zachvátila celé telo.“
Do roka získal penicilín povesť zázračného lieku. Éra antibiotík sa začala. Nové antibakteriálne látky, ktoré sa stali súčasťou arzenálu antibiotík, potom dvadsať rokov rástli ako huby po daždi: streptomycín, chloramfenikol. tetracyklín, erytromycín… Tieto vysoké toxické činidlá zásadne zmenili odveký boj medzi človekom a choroboplodnými mikróbmi. Útočiace baktérie naraz stáli tvárou v tvár nie svojmu hostiteľovi, ale celému arzenálu antibakteriálnych agentov, ktorí sú schopní útočníka zabiť svojím vysoko selektívnym mechanizmom, zameraným na kritické body v metabolickom procese mikróbov, bez ktorého tieto mikroorganizmy nemôžu prežiť.
Sila antibiotík vyzerala bezhraničná. Zdalo sa, že veda na celej čiare zvíťazila. Za päť či šesť rokov po nasadení penicilínu do bežnej terapie však začali lekári čoraz častejšie hlásiť prípady, keď Staphylococcus aureus nebolo možné penicilínom zlikvidovať. Výskyt stafylokokov odolných proti penicilínu rýchlo narastal. Začiatkom 50. rokov bol už zázračný penicilín bezmocný proti väčšine izolovaných stafylokokov. Mikrobiálny svet vracal antibiotikám úder aj v ďalších rokoch - pocit víťazstva zo začiatku éry antibiotík sa premenil na pocit márnosti, aký poznáme z pretekov v zbrojení: každú novú zbraň proti mikróbom včas zneškodnil nový rezistentný mechanizmus.
Nemocničné mikrobiologické laboratóriá pravidelne testujú citlivosť chroboplodných mikróbov na vzorke 12 - 15 najúčinnejších antibiotík. Baktérie, ktoré jednému alebo viacerým antibiotikám podľahnú, dostanú označenie S (susceptible), rezistentné baktérie sa označujú písmenom R. Izoláty baktérií, ktoré sa zachovali z čias pred objavením penicilínu, dostali všetky označenie S. Postupom času sa v tabuľkách klinických mikrobiológov začali objavovať značky R aj pri tých farmaceutikách, ktoré predtým boli účinné. To znamená, že tieto antibiotiká stratili svoj účinok a že príslušný bakteriálny kmeň je multirezistentný. Záplava značiek R v klinických tabuľkách po nemocničných laboratóriách celého sveta je zlovestnou pripomienkou toho, že naša antibiotická výzbroj sa nezadržateľne zmenšuje.
Zmena „pomeru síl“ medzi antibiotikami a odvetnými zbraňami, ktoré produkujú baktérie, je asi najviditeľnejšia v prípade mikróbu Staphylococcus aureus, ktorý je dnes jednou z najbežnejších príčin infekcií v nemocniciach. Kmeň, ktorý nakoniec spôsobil smrť anglického policajta, by mal pripísané písmeno S nielen pri penicilíne, ale aj pri všetkých ostatných dnes známych antibiotikách. Keby sme sa pozreli na profil citlivosti stafylokokových kmeňov izolovaných u pacientov z USA, Európy a Latinskej Ameriky, ktorí boli hospitalizovaní v roku 2000, našli by sme značku R pri takmer všetkých dostupných antibiotikách: na liečbu sa tak dnes väčšinou používa vankomycín, jediné antibiotikum, ktorého sila nebola doteraz odrazená.
Liečba britského policajta neuspela, pretože sa vyčerpali zásoby liekov. Začnú v dohľadnom čase pacienti umierať nie preto, že fľaštička je prázdna, ale preto, že náš antibiotický arzenál stratil silu bojovať proti najrozšírenejším multirezistentným kmeňom? Prehrávame vari v pretekoch v mikrobiologickom zbrojení?
Táto otázka nie je z ríše fikcie, je to otázka našej každodennej reality. Ako baktérie získavajú rezistenciu proti antibiotikám? Z akých biologických zásobární čerpajú mikróby svoje rezistentné mechanizmy? Ako by sme sa mali poučiť zo staršej doby antibiotickej, ak nechceme prísť o zázračné lieky, ktoré zachránili toľko životov? Ak ľudstvo nemá skončiť pod metlou chorôb, musíme na tieto otázky nájsť odpoveď.
ALEXANDER TOMASZ
(Autor je riaditeľom mikrobiologického laboratória pri Rockefellerovej univerzite v New Yorku)
