ne sa zmôže na sprosté výrazy namierené na tvorcov. Je jedno, či ide o nový Matrix alebo AKÝKOĽVEK iný film alebo dokonca hudbu. Podobný štýl sa začína poctivo objavovať aj v hernom svete a momentálne možno zažíva svoje výborné obdobie. Všade samé veľkohubé vyhlásenia o geniálnosti hry, ktorá jednoducho bude hitom a v konečnom produkte nenájdete nič podobné. Lenže kecať dokáže každý a skutek utek...
Teraz sa skúsim v skratke pozrieť na možné dôvody prečo sa niečo nepodarilo, prečo som mal niekedy zaťaté päste a chuť vysvetliť tvorcom hry, že toto sa v slušnej spoločnosti nerobí. V prvom rade sú to silné slová samotných tvorcov hier, ktoré od nich počúvame už pri samotnom predstavovaní ich nádejného produktu a kŕmia nás horúcimi informáciami o geniálnosti ich jedinečného produktu. Zoznam hier, ktoré boli známe svojim obrovským hypovaním je dosť dlhý, ale dúfam, že postačí, ak spomeniem slávnu Romerovu Daikatanu, ktorú pripravoval niekoľko rokov a keď tento titul dotiahol do konca, nebolo to nič špeciálne, bez čoho by sme nevydržali. Všetko to bolo zapríčinené atmosférou okolo samotného Romera, ktorý si začal myslieť, že je božský dizajnér, ktorý vie, čo je to samotná dokonalosť... ehm, nie, nevie to ;). Kopec obrázkov a množstvo zaručených informácii o fantastickej hre však nestačí. Ako ďalšie príklady môžem uviesť napríklad hru Sin (nudná FPS strieľačka, ktorá mala byť konkurentom Half-Lifu), Republic: The Revolution, ktorá mala byť modlou medzi stratégiami, ale dopadlo to obrovským fiaskom s úbohou hrateľnosťou.
Ďalšiu kategóriu spackaných hier tvoria pokračovania známych a úspešných titulov, ktoré vlastne už mali úspech zaručený, ale niečo sa zvrtlo a nedopadlo to podľa predstáv samotných tvorcov, ktorý nevniesli do hrania toľko noviniek, koľko by bolo potrebných. Stačí si spomenúť na Dune 2000 alebo Blood 2, či tretie pokračovania hier: Descent 3 (pekná grafika, ale nuda) Earthworm Jim 3D (tretí rozmer pridal maximálne neprehľadnosť), Prince of Persia 3D (nuda, otrasné po technickej aj hrateľnej stránke), Master of Orion 3 (veľa prvkov na kope a neprehľadné, pričom nové, ovládanie sa postaralo o nadávky fanatikov druhého dielu). Možno sa pamätáte aj na nudnú stratégiu Total Annihilation: Kingdoms. Tieto všetky tituly spája jedna dôležitá vec. Veľká snaha o zmenu, ale v skutočnosti žiadna zmena nenastala – maximálne tak v grafickom spracovaní, čím však utrpela samotná hrateľnosť produktov. Samostatnú kolónku by si možno zaslúžila séria Tomb Raider, ktorej kvalita klesla tak hlboko, ako sa len dalo.
Hra stráca aj nespoľahlivosťou betatesterov, prípadne ich absenciou. Ultima IX, či známy svet Elder Scrolls (dvojka Daggerfall alebo akčne ladený Battlespire) bol zamorený chybami tohto najhlúpejšieho pôvodu. Takto vzniká v herných magazínoch a weboch negatívna reklama a verte tomu, že recenzenti majú v zahraničí dosť veľké slovo pri rozhodovaní hráčov o kúpe hry a čitatelia dávajú na kvalitných hráčov, ktorí sú platení za poskytnutie rady o kúpe hry. Potom už nepomôže nič také ako vydanie desiatok patchov a patche na tieto patche na seba zvyčajne nenechajú dlho čakať. Je to smutné, lebo väčšinou ide o dosť ambiciózne produkty, ktoré by si zaslúžili PORIADNY betatesting a peniažky z predaných kópii by sa tvorcom len tak hrnuli. Kráľom týchto hier je však rozhodne Battlecruiser od Dereka Smarta, ktorého ja osobne považujem za maximálne nezodpovedného a arogantného človeka, ktorý nedokáže počúvať rady druhých a tvrdí o svojom produkte, že je dokonalý.
Predstavte si, že dostanete možnosť zahrať si hru podľa svojho obľúbeného filmu. Mali sme tu Braveheart (film sa dal a hra bola síce pekná, ale blbá), 5th Element (priemerný film, podpriemerná hra), Evil Dead: Hail to the King (horor z polovice osemdesiatych rokov, ale hra značný prepadák) alebo Lord of the Ring: Fellowship of the Ring (o filme dúfam nemusím hovoriť, ale hra nestojí ani za tie znaky, ktoré tu už o nej píšem) alebo James Bond: Nightfire (FPS akcia, ktorá Bonda pripomína maximálne názvom). Všetko to je kvôli licencii, ktorá bola asi značne drahá a neostali peniaze na samotnú hru. Je síce pekné, že okolo týchto hier vidíme všade reklamy a keď sa nám páčil film, tak hra nám zážitok len predĺži a spríjemní. Houby přátelé, všetci už vedia, že herné spracovanie filmov nestojí ani za povšimnutie. Chvalabohu, že máme hry ako Blade Runner, ktoré toto tvrdenie aspoň čiastočne vyvracajú.
Samotný odstavec si zaslúžia hry podľa kultov. Áno, správne, hovorím o Star Wars alebo Star Trek. Hier s týmto námetom vyšla obrovská hromada, ale väčšinu spájala len jedna vec – úbohosť a nudnosť. Nemám toľko síl, aby som vypísal aspoň percento neúspešných hier, na druhú stranu séria Dark Forces či Elite Force bola celkom úspešná, ale stále je tu obrovské množstvo hier, ktoré nasľubovali geniálny herný zážitok, uspokojujúci každého fanúšika, ale keď si predstavím, že také hry hrajú fanúšikovia týchto kultov, začínam sa obávať o ich duševné zdravie.
Každú spomínanú hru sprevádzala obrovská reklamná púť, ktorá zaujala a všetci sa na hru dokonale tešili. Všetko to dokonale klapalo až do uvedenia demoverzie alebo samotného produktu. Preto milí hráči, hltajte nové obrázky a trailery, čítajte nové informácie, ale vždy si nechávajte pootvorené zadné vrátka a vedzte, že VŽDY počkajte na hmatateľný dôkaz o (ne)kvalite toho ktorého titulu.
