Aktívne pred obrazovkou - ako sa žije vo virtuálnom svete

Reálny svet nám akosi nestačí. Možno preto, že nie vždy sa dá dostatočne zmanipulovať, aby sa vyvíjal podľa našich predstáv. A tak sa mnohí snažia vytvoriť si svet, v akom by chceli žiť. Niekto sa utieka k telenovelám, niekto k Fellinimu a niekto k počíta

ču. Dá sa na ňom simulovať život - vytvoriť si virtuálny svet, komunikovať v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, hrať sa. Zo zábavy sa môže stať zamestnanie a z chalanov sediacich v počítačových herniach profesionálni hráči e-športovci. Virtuálny svet je fascinujúci a zaujímavý nielen pre tých, čo v ňom žijú alebo sa s nimi stretávajú.
Ako ovplyvňuje kontakt s virtuálnym svetom reálny svet ľudí, a tých, ktorí žijú v oboch? Treba ich hodnotiť ako závislých alebo si zvyknúť, že nám počítače budú zasahovať do života čoraz viac?

Na internete môžeme robiť veci, ktoré robíme aj v reálnom svete, alebo veci typické len pre digitálny svet. Môžeme nakupovať, čítať, s niekým sa rozprávať (chatovať), písať si listy (e-mailovať). Môžeme sa hrať v jednom tíme s ľuďmi, ktorí sedia pri počítači vo Švédsku, Mexiku a Thajsku, alebo budovať starovekú ríšu a riadiť jej život. To v hmotnom svete zatiaľ nedokážeme. Tieto možnosti lákajú ľudí, ktorí sa na internete združujú do komunít podľa toho, čo od počítača a jeho napojenia do celosvetovej siete očakávajú. Každá z komunít používa svoj jazyk, výrazy, svoje znaky.

Internauti - normálka či úchylka?
"Na ľudí, ktorí dennodenne používajú internet, som nepočul vhodnejší názov ako poľský výraz internauti. Títo ľudia mailujú, chatujú, diskutujú na fórach, nakupujú vo virtuálnych obchodoch alebo hrajú počítačové hry. On-line sú navzájom spojení cez neviditeľnú sieť po celej globálnej dedine," hovorí decentný právnik, ktorý sa večer v počítačovej herni mení na Dr. Jesenia s guľometom vo virtuálnej ruke. Jeho známy v New Yorku cez počítač nakupuje lístky do kina, ktoré má oproti cez ulicu.

Ako ľudia vnímajú pobyt vo virtualite?
Na Západe ľudia žijú s počítačmi o niečo dlhšie ako tu, a preto teoretici spoločenských vied našli na virtuálnu časť života vhodné slová, ktoré pomáhajú prejavy používateľov počítačov včleňovať do celkovej osobnosti človeka, nie vyčleňovať ich ako niečo podozrivé.
Na Slovensku sú teoretikmi zatiaľ väčšinou len užívatelia bežných počítačových programov. "Nie je kritériom to, či sa v reálnom svete vyskytujú počítače, ale to, či sa v reálnom svete vyskytujú pocity, ktoré si nimi navodzujeme," hovorí psychológ.

Simulácia života
Britský časopis Psychology Today opisuje pocity nešťastného mladučkého dievčaťa, ku ktorému prišla sociálna pracovníčka, aby mu vzala dieťa. Niekoľko hodín totiž kričalo od hladu. Pani zo sociálky aj hladné dieťa boli virtuálne a dievča sa práve hralo Sims - najúspešnejšiu počítačovú hru na svete.
O čo v Simsoch ide? Hráč si vytvára postavičky, ktorým buduje domov, kŕmi ich a oblieka. Pomáha Simsom naštartovať kariéru, zarábať peniaze, hľadá im priateľov, alebo im totálne zamotá životy a pozoruje, čo sa bude diať. V upútavke na hru sa píše: otestujte si ľudské schopnosti, ako viete vychádzať s rodinou, priateľmi, ako zvládate zarábanie a chaos. Dodatok: neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, akým hru hrať. Na internete sa dokonca stretávajú hráči, aby si navzájom predstavili svoje Sims rodinky.

Všetko môžeš, niečo musíš
Corky, ktorá hrala Simsov nárazovo päť dní takmer vkuse, sa smeje: "Keď som sa šla najesť, mala som pocit, že na seba musím kliknúť myšou a zadať príkaz 'jesť'."
Corky je Slovenka, ktorá pod touto prezývkou vystupuje na internetovom chate a pod týmto menom ju poznajú aj priatelia. V jej odpovediach o virtuálnej rodinke sa pričasto vyskytuje slovko môžeš - hra Sims je práve o živote, aký môžeš žiť, a nie aký musíš, hoci aj tu sú povinnosti ako práca, zarábanie.
"Pre mňa nie je problém hrať to aj pätnásť hodín, podľa toho, či je čas a chuť," odpisuje Corky v chatovom rozhovore. Simulácia ľudského života je pre ňu zábavou, hoci o vytvorené postavičky sa treba starať. "Môžeš si tam vytvoriť seba, svojho partnera, priateľov. Môžeš s nimi robiť, čo chceš. Môžeš im dať zamestnanie, aké chceš. Je to vyslovene simulácia života a páči sa mi, ako je detailne prepracovaná," hovorí.
Ak niekoho vaša postavička spozná, nemôže sa naňho hneď vrhnúť a začať ho vášnivo bozkávať. Buď mu iba zamáva alebo podá ruku. Až partneri alebo blízki priatelia sa pri rozlúčke môžu pobozkať alebo objať. Ak sa tí dvaja nemajú radi, nejdú spolu ani do postele. Jeden z nich sa radšej natiahne na diván. Skutočne ako v živote.

Moja, veď je to len hra
Prvá vec, ktorú ľudia hrajúci Simsov zvyknú spraviť, je, že vytvoria seba samého, hovorí autor hry Will Wright. Raz dostal list od adoptívnych rodičov deväťročnej rumunskej siroty, ktorá o traumách predošlého života zaryto mlčala. Až kým sa chlapec nezačal hrať Sims. Vytvoril obraz biologickej rodiny, a tak ukázal, čo sa stalo. Hra mu pomohla vyjadriť sa.
Corky si vytvára seba a svoju partnerku. "Najprv sú nám podobné fyzicky aj psychicky," hovorí. "Neskôr, keďže to nie je realita, je virtuálne všetko. Teda viem, že tie dve osoby sa podobajú na nás dve, ale je to niečo iné," dodáva. A potom sa hrá - vytvára okolité domy a rodinky. Vyberá trávnik, kvety, jazero, obrazy do domu alebo ide na dovolenku.
Okamžite nás napadá prechod do reality, ktorá nie je taká plná skvelých možností. Nie je ľahšie vnímať realitu cez Simsov? "Nie," odpovedá Corky. "Vypnem to a virtualitu nechám tam, v notebooku. Veľakrát sa mi zmazali uložené informácie - mne to nevadí, išla som od začiatku. Noví ľudia, nové životy, nová robota..."
V simulovanom svete nekonečných možností tiež nie je existencia ľahká. Ani Corky niekedy nevie, čo od virtuálneho života chce. Potom len pozoruje, čo budú postavičky robiť alebo trošku zarýpne do deja. Vyvolá hádku so susedmi a sleduje, ako sa žiarlivé ženy bijú medzi sebou, aj s mužmi. Ľútosť nepociťuje. "Ako mi môže byť ľúto niečoho, čo nie je reálne? Moja, veď to je len hra," uzemní Corky.

S presahom do života
K počítaču si človek sadá z vlastného rozhodnutia a na rozdiel od vysedávania pred obrazovkou televízie aj s vedomím, že bude musieť byť aktívny. Psychológovia sú toho názoru, že akákoľvek vlastná aktivita má za následok hlbšie prežívanie činnosti, a teda aj hlbšiu zaangažovanosť na dianí. Jedným dychom však dodávajú, že závislosť na počítači môže takto vzniknúť oveľa jednoduchšie než závislosť na obrázkoch v televízore.
Je to s priradením ľudí zabávajúcich sa vo virtuálnom svete k závislým také jednoznačné? V treťom tisícročí, keď sú počítače vo väčšine domácností vyspelého sveta, a keď si svoju elektronickú poštu môžete skontrolovať trebárs v indonézskej dedinke, do ktorej vedie len poľná cesta, treba pouvažovať nad tým, či je to len ďalšia civilizačná droga alebo nová forma prežívania skutočnosti, hoci cez jej virtuálnu podobu.
Napokon, virtuálny svet presahuje aj do hmotného sveta. Sú dokonca obchodníci, ktorí "pestujú" a potom predávajú postavičky z hier - vycvičia ich, vyzbroja, nabalia virtuálnym pokladom a predajú za ťažké peniaze niekomu, komu sa nechce tri mesiace na postavičke trpezlivo pracovať.
Presah do hmotného sveta sa udial aj na olympiáde počítačových hier v Južnej Kórei - kam sa kvalifikovali aj Slováci - keď hry otváral kórejský premiér. Český pohár v Karlových Varoch zase otváral český minister pre informatiku Zdeněk Mlynař. Slovenská prezentácia na podobných akciách je ešte stále závislá od situácie, teda od možností hrať, od poplatkov za pripojenie na internet a podobne.

E-športovec prečo nie?
Pizza prevesená cez obrazovku, pohodené plechovky od koly, cigareta dymí na obrazovku. Taká je naša predstava počítačových hráčov podľa amerických filmov. "Hráči majú drahé vybavenie, takže pizzu po ňom nepohadzujú," usmerňuje nás Dufus, manažér klanu slovenských gamerov hráčov počítačových hier.
Ešte donedávna by žiaden klan nemohol fungovať na takejto takmer profesionálnej úrovni. Internetové pripojenie je na Slovensku horšie ako napríklad v Čechách. Až koncom minulého roku sem prišla ďalšia firma, ktorá ponúka internet, takže pripojenie bolo navyše aj drahé.
Čechy nespomíname náhodne, u susedov totiž vznikol prvý profesionálny hráčsky klan. Platí ho sponzor - výrobca počítačových zostáv a procesorov. Hráči dostali byt a herňu na tréning, chodia po majstrovstvách. Iróniou je, že Necroraisers, ako sa tím volá, bol kedysi slovenským tímom. Dvaja z neho sa presťahovali do Prahy a s Čechmi vytvorili prvých progamerov - profesionálnych platených hráčov.

Platení zabijaci
Chalan, ktorý doniesol pohár z kvalifikácie na olympiádu v Južnej Kórei, sa automaticky predstaví menom, pod ktorým vystupuje vo virtuálnom svete ako Frido. Je majstrom v strategickej hre WarCraft III. Dufus hovorí, že viac hráčov prepadlo bojovej hre Counter Strike, ale skoro všetci zo špičky sú práve na premiére filmu Pán prsteňov. Jeden z nich, s prezývkou Rincewind, by mohol so svojim výzorom hrať v trilógii o elfoch a hobbitoch hlavnú úlohu.
Slováci, ktorí sa možno už onedlho tiež dočkajú sponzora, chodia hrávať najviac do Čiech na majstrovstvá republiky, ale robili aj kvalifikáciu na olympijské hry v Kórei. "Južná Kórea je herná veľmoc, keďže deväťdesiat percent domácností má internet. Do herných súťaží investujú veľké peniaze a dokonca tam fungujú televízne kanály, ktoré prenášajú zápasy," hovorí manažér.
Ak by bola možnosť, z Frida aj Rincewinda by sa pravdepodobne stali progameri. "Človeka to baví, a keď sa pri tom dá aj zarábať, prečo nie?"

Hrať, dokiaľ nepadneš
Bojovú hru Counter Strike si vybral pred dva a pol rokmi a trénuje ju v stálej zostave šiestich ľudí. Hru z vojenského prostredia môžete hrať sami za seba, keď sa pripojíte na internet, kde už strieľajú ľudia napojení z rôznych končín sveta. Alebo sa prepojíte s piatimi spoluhráčmi v herni, takže s nimi nemusíte komunikovať cez písmenká, ale naživo môžete revať rozkazy a posmeľovať sa v spoločnom útoku na nepriateľských teroristov.
Úspech závisí od toho, ako rýchlo a presne dokážete namieriť zbraň na nepriateľa a zostreliť ho. Fridova strategická hra vyžaduje celkové chápanie situácie a logické uvažovanie. Rincewind hovorí: "Po niekoľkých hodinách prestanem vnímať čas, no najdlhšie som hral asi dvanásť až pätnásť hodín." Medzi jednotlivými kolami si so spoluhráčmi robí prestávky, cez ktoré vybehnú na vzduch a cigaretku. Extrémne situácie nastávajú cez víkendy, kedy sa konajú LAN-party, zrazy hráčov Counter Striku, ktoré nebývajú často. Vtedy každý hrá, dokiaľ nepadne.

V čom je šport?
Pravidlené olympiády a majstrovstvá v hraní počítačových hier stavajú virtuálnu zábavu na úroveň športu. Krajiny majú svoju reprezentáciu, družstvá trénujú a súťažia. "Je to šport," presviedča nás Dufus. "Veď aj nad šachom sa sedí a rozmýšľa. Hrajú to ľudia, zabávajú sa pri tom a niekto z nich zápas vyhrá."
Z čoho majú potom športový adrenalín? Frido sa cíti správne unavený, keď musí zvládnuť nepríjemné situácie na turnajoch, situácie ktoré môžu rozhodnúť celú hru a posunúť hráča v rebríčku.
Ceny, o ktoré sa hrá, nie sú symbolické ani virtuálne. V Kórei bola prvá cena za víťazstvo vo Warcrafte III 20-tisíc dolárov. Na Slovensku sa prvé miesto odmeňuje tisíc až tritisíc korunami, alebo vyhráte tridsaťtisíc korún a dvadsať z nich dostanete v počítačovom vybavení. Counter Strike je populárnejšia hra, preto bola prvá cena v Amerike 60-tisíc dolárov.
Naši reprezentanti, z ktorých sa možno stanú platení e-športovci, pravidelne trénujú. Namiesto posilňovne však navštevujú herňu dva až päťkrát do týždňa. "V herni sa zíde partia, posadá si a trénuje cez víkend šesť hodín, cez týždeň aspoň dve-tri hodinky. Jeden zápas trvá dve hodiny," opisuje Rincewind. Frido hrá sám za seba, nemusí sa prispôsobovať spoluhráčom a jedna stratégia trvá tak pätnásť minút. "Ľudia si myslia, že hranie sa je to jediné, čo robíme, ale nie je to tak. Ak sa dá ísť do mesta, dám tomu prednosť," hovorí.

Záver
V Kórei je nevidiaci hráč Star Craftu a orientuje sa len podľa herných zvukov. Vo virtuálnom zabíjaní sú rovnako úspešné dievčatá alebo päťdesiatroční muži, ktorí sa z času na čas v herni objavia. Rincewind si hranie pochvaľuje, zlepšil sa mu postreh, rýchlejšie reaguje na podnety, ide mu tímová spolupráca. Frido si cvičí logiku a strategické myslenie. Možno by sme si na to už mali zvyknúť.

Na chate sa zväčša hráme na svoj ideál

Na chate
Po príchode do práce si uvaria kávu a zapnú počítač, niekedy v opačnom poradí. Chateri, ľudia, ktorí našli vo virtuálnych miestnostiach na internete svojich kamarátov a s nimi trávia deň. Popri tom nerušene pracujú, a keď idú von na cigaretu alebo toaletu, nezabudnú to oznámiť známym na obrazovke. Tí ich totiž, na rozdiel od ľudí prítomných v hmotnej miestnosti, nevideli a v mnohých prípadoch ani nikdy neuvidia.
Peter netúži spoznávať ľudí, s ktorými si píše. Zuzana stretla na chate zopár ľudí, ktorí sa stali súčasťou jej života. Už si s nimi nepíše, radšej si zatelefonujú a stretávajú sa. "Bola som prekvapená, že sa to dá, pôvodne som sa nechcela s nikým stretnúť," hovorí.
S chatermi zo slovenskej stránky Pokec.sk sme zvolili osobné stretnutie. Títo mladí ľudia medzi 25 - 35 rokmi robia v sfére reklamy, štátnej správy, vedy a výskumu či podnikania. Niektorí sa už videli, iní sa poznali len pod svojimi nickmi (prezývkami) a teraz sa zvedavo obzerali.
Kataríne o chate povedala sesternica, keď obe žili v zahraničí a chceli spolu komunikovať. Cez chat si mohli narýchlo podebatovať. Zuzana a Peter dovtedy ani nevedeli, čo je internet. Zmena nastala vtedy, keď Zuzanin priateľ odišiel do Kosova a Peter konečne objavil to, po čom dlho pátral. Teraz sa virtuálne kamarátia s ostatnými asi rok.
"Človek sa musí občas s niekým stretnúť, inak by začal vyť," hovorí Ingrid. Chatovanie berie exaktne, po lopate. Nehľadá tam známosti, len uspokojuje šialenú chuť s niekým sa porozprávať. Na Pokeci nájde stále niečo nové - napríklad bývalých spolužiakov.

Lacnejšie než telefón
Koľko hodín strávia denne na chate? "Prídem do práce, uvarím si kávu a zapnem počítač, potom sa nalogujem na Pokec," hovorí Zuzana. Petra má inú komunikačnú linku - ICQ, zapnutú stále, automaticky ju tam prihlási po zapnutí počítača. Píše si len s dvoma ľuďmi: kamarátkou a Gandalfom, o ktorom nič nevie, lebo sa rozprávajú len o trilógii Pán prsteňov.
Peter pred obrazovkou presedí celé hodiny. "Dnes som sa zobudil, obliekol, okúpal, zapol som si internet a písmenkoval až doteraz, čiže sedem hodín," hovorí. Sú obdobia, kedy tam nemusí ísť aj pol roka alebo celý mesiac. Čo však v prípade, že sa chce podeliť s ľuďmi, s ktorými sa bežne nestretne, o zážitky? Chat mu pomáha v komunikácii a je lacnejší než telefón alebo cestovanie.

Stihnúť prácu popri chate
Ingrid hovorí o dvoch rokoch pravidelného chatovania ako o tvrdej závislosti. "Som ale strachopud, a tak si môj šéf všimol, že stále zatváram jedno okno na obrazovke. Zistil, že je to stránka Pokecu, podal to ďalej a chatovanie mi zakázali," hovorí. "Ale už sa zase rozbieham. Zostávam v práci dlhšie a vynahrádzam si to."
Väčšina ľudí, ktorí uzatvárajú virtuálne priateľstvá na internete, používa v práci alebo v škole počítač. V inom prípade sa komunikácia stáva ťažko dosiahnuteľnou túžbou. Mnoho ľudí sa nemá ako porozprávať na obrazovke v reálnom čase a na zoznamovanie sa s novými kamarátmi využíva internetové kaviarne. Zaplatia si hodinku na internete a za ten čas poodpisujú na odkazy trebárs na Pokeci alebo v Zoznamke.
Ako zvládajú prácu popri chatovaní tí, čo k robote nutne potrebujú počítač?
Väčšina z nich tvrdí, že si len treba vedieť ujasniť priority a zadeliť ich. Keď je Zuzana dva dni na skle - ako volajú obrazovku - vie, že ďalšie tri dni nesmie chat ani len zapnúť. Alebo si raz za pol hodinky skontroluje, či neprišla nejaká virtuálna pošta. "To ma predsa nemôže natoľko obmedzovať v práci!" hovorí. "Moja šéfka vie, že si chatujem a nerozčuľuje ju to. Ak si robím svoju robotu, akceptuje to."

Hrať sa na svoj ideál
Ak ste sa niekedy prihlásili do virtuálnej debatnej miestnosti, zistili ste, že ľudia medzi sebou nerozoberajú hlboké myšlienky, ako by sa na písané slovo patrilo. Na obrazovke sa naopak, objavujú hlúposti alebo sprostosti. "Ahoooooj! Ako? Pokecia niekto?" zjavuje sa v pravidelných intervaloch na monitore.
Načo je taká komunikácia? Tá prvotná, rýchla slúži na odreagovanie, často ako ventil. "Ak sa tam už s niekým poznám, nepíšeme si na obrazovke, len si posielame "rýchlu poštu" alebo prejdeme na e-mail," hovorí Zuzana. Keď bola pár mesiacov v zahraničí, zistila, že na chate sa dá nájsť kopa ľudí, ktorí sú tiež v cudzine, dokonca v tom istom meste a dá sa s nimi fyzicky stretnúť.
Mnohí používatelia internetu sa po ňom pohybujú len pod jednou prezývkou, iní využívajú možnosť stať sa, kým sa práve stať chcú. Pohrávanie sa s identitou je vzrušujúce a zábavné. Kto podľa slov zistí, že v skutočnosti nie ste žena? Pre Petru je veľkou zábavou tvrdiť o niekom pred ostatnými na obrazovke, že je to chlap, vydávajúci sa za ženu, a ešte k tomu úchyl. Okamžite je o čom sa rozprávať a zisťovať, či má pravdu.
Menej zábavy zažije ten, kto sa na chat prihlási v nádeji, že takto anonymne úprimný ľahšie nájde partnera. Sklamanie z osobného stretnutia je bežné, cez slová vyzeral ten druhý inak, lepšie. Na chate ľudia totiž často vystupujú ako svoj vlastný ideál. Psychológovia tvrdia, že obraz o druhom, ktorý si utvoríme prostredníctvom chatovania, je nutne deformovaný, lebo je len jedným z aspektov človeka.

Nevediem druhý život
Niektorí odborníci upozorňujú, že mládež odchovaná počítačmi, má pri kontakte s rovesníkmi výrazný deficit v komunikačných schopnostiach. Naši chateri si nevšimli, že by pravidelný kontakt s ľuďmi cez virtuálnu sieť zmenil ich komunikáciu v bežnom živote. "Na chate si riešim veci, pre ktoré som tam, mimo neho zase niečo iné," hovorí Peter. Zuzana akurát zabúda písať v práci interpunkčné znamienka, lebo na chate si kvôli rýchlejšiemu písaniu zvykla písať bez mäkčeňov a bodiek. "Na chate píšem to, čo by som povedala ľuďom v osobnom kontakte. Nevediem žiaden druhý život."
Osobne si píše aspoň so štyrmi psychológmi, ktorí pravidelne chatujú. Katarína chodí na chat v intervaloch: Ak cíti potrebu pozhovárať sa so starými známymi prezývkami, zapne si počítač. Inokedy by jej nevadilo, keby celý chat zrušili, jednoducho ho nepotrebuje.

O počítačoch a závislostiach
Rozhovor s Elenou Hradiskou, psychologičkou z Ústavu aplikovanej psychológie a sociológie

Má niečo spoločné niekoľkohodinové sedenie pred obrazovkou televízora a počítača? Ktoré je prospešnejšie?
Počítačová ponuka je pestrejšia, obsahuje aj sledovanie televízie, počúvanie rozhlasu či čítanie tlače. Hlavný rozdiel je v miere aktivity príjemcu. Pri televízii stačí prepínať zo stanice na stanicu, zatiaľ čo kontakt s počítačom je aktívnejší. Ak porovnáme sledovanie televízie a hranie hier na počítači, hry prežívame intenzívnejšie, lebo sa priamo podieľame na výsledku, ovplyvňujeme dej, rozhodujeme, koľko bude hra trvať.

Diagnostikovaná je závislosť od počítačov. Počítače sa však stali súčasťou života, tak prečo neprežívať realitu práve cez ne?
Pre zdravý psychický život je najcennejšia priama komunikácia so spoločenským aj prírodným okolím. Prechádzka po zasneženom parku sa nedá nahradiť prechádzkou vo virtuálnom zasneženom parku, aj keď na prvý pohľad môže byť psychický zážitok veľmi intenzívny. Chýba tu fyzický kontakt s realitou, kombinácia fyziologického a psychologického prepojenia, udalosti reálneho života. Aktívny život v realite je bohatší, dáva nám príležitosť podieľať sa na realite.

Oslovili sme ľudí, ktorí debatujú na internete, hrajú bojové hry a riadia osudy postavičkám v simulovanom svete. Tvrdia, že po niekoľkých hodinách strávených vo virtualite vypnú počítač a sú v realite. Súhlasíte s nimi?
Súhlasím s tým, že si to skutočne myslia. Trochu mi to pripomína ľudí, ktorí sa dostali do kontaktu s akoukoľvek drogou - dlho sú presvedčení, že majú závislosť pod kontrolou, že môžu kedykoľvek prestať. Omyl sa ukáže obyčajne až vtedy, keď je závislosť neovládateľná a s trvalými následkami. Prechod od virtuálneho do reálneho kontaktu sa prejavuje rôzne, závisí to na veku či obsahu, s ktorým sme narábali. Debata na internete sa nedá odsudzovať, otázne však je, čo je predmetom diskusie, kto s kým diskutuje a či to nevytláča alebo úplne nenahrádza priamu komunikáciu.
Kontakt cez médiá a internet považujem za pozitívny, problém vidím v tom, že často nevieme s tou rôznorodou ponukou narábať tak, aby nám bola na osoh. A nie je to len naša vina. V mnohých krajinách sa už niekoľko desaťročí vyučuje na školách predmet mediálna výchova, ale my len diskutujeme a zalamujeme rukami nad škodami, ktoré môže neriadený kontakt s médiami a internetom priniesť.

Sú virtuálne priateľstvá ľudí, ktorí si len píšu a nikdy sa nevideli, autentické a plnohodnotné?
Virtuálne priateľstvá môžu byť plnohodnotné vtedy, ak paralelne existujú aj iné formy komunikácie, s inými ľuďmi. Stávajú sa tak jednou a nie jedinou formou komunikácie. Rizikom sú vtedy, ak úplne nahrádzajú priame priateľstvá. Dôležité je, čo ľudí spája.

Už aj medzi Slovákmi máme prvých profesionálnych hráčov bojových hier (tzv. progameri). Sú to závislí ľudia, napriek tomu, že je to ich profesia?
Každý, kto sa vážne venuje svojej profesii, je od nej závislý. Venuje jej maximum času, duševnej energie, síl. Nečudujeme sa, že hudobník je závislý od hudby, športovec od podávania čo najlepších výkonov, herec od publika či dosiahnutia úspechu. Rozdiel môže byť v tom, čo je cieľom tejto závislosti, do akej miery je profesionálny výkon tvorivý, čo prináša a čím obohacuje jednotlivca, skupinu či spoločnosť.