Americký biológ Robert Pollack napísal nezvyčajnú knihu o bezmocnosti mocných (vedcov), a súčasne „knihu o liečivej sile lásky a o budúcnosti medicíny". Volá sa Chýbajúci okamih, vydala ju Mladá Fronta v edícii Kolumbus (Praha 2003, preložili Pavel Gronich, Jan Martinec, Luboš Snížek a Petr Žák).
Bývalý dekan známej Kolumbijskej univerzity, dlhoročný spolupracovník Jamesa Watsona v nej chce ukázať, aký vysoký múr stojí medzi vedeckým poznaním a vedeckou múdrosťou. Jadrom múdrosti vedy by mala byť napríklad schopnosť využiť znalosť ľudských génov na vytvorenie nových liekov a na predĺženie ľudského života; predvídanie alebo určovanie budúcnosti jedinca na základe jeho genetických daností nemá s múdrosťou, ale ani so slobodou vedeckého bádania nič spoločné.
Prečo je súčasná medicína taká prepchatá vedomosťami a pritom taká vzdialená múdrosti? Prečo neexistuje viac múdrosti pri využívaní vedeckých objavov v živote chorých a trpiacich, pri plánovaní budúcnosti lekárskej vedy a praxe? Prečo si väčšina vedcov a lekárov takéto otázky ani nekladie? Prečo veda nemá nijaký užitočný model, ktorý by sa zaoberal smrteľnosťou, aj keď smrteľnosť jedinca je jedinou stratégiou na uchovanie života? Ba čo viac, prečo je pre vedu smrť nezaujímavá?
Pollack chce túto medzeru odstrániť. Na viaceré „prečo?" sa pokúša odpovedať až po takmer psychoanalytickom prieskume ľudského vnútra; za jeden zo základných problémov pritom považuje skutočnosť, že naše vnútorné mikrohodiny tikajú úplne inak v porovnaní s objektívnym, merateľným makročasom.
„Dvoje veľmi starých hodín budujú telo z jedinej bunky, tretie riadia mechanizmy vnímania, ďalšie synchronizujú procesy, ktoré sa odohrávajú v našom organizme so striedaním noci a dňa a zas iné utvárajú vedomé vnímanie sveta a spájajú ho s nevedomosťou pamäti... Stretnú sa spolu iba v okamihu smrti, keď sa všetky zastavia."
Sme zajatcami týchto hodín, ktoré utvárajú aj naše nevedomé, potlačené spomienky, naše zameranie na minulosť. Práve to je základňa vedomých duševných funkcií, medzi ktoré patrí aj veda a medicína; nie sú teda sami vedci v zajatí mechanizmu, ktorý chcú odhaliť? Podľa Pollacka sú, a zotrvajú v ňom tak dlho, kým nezačnú počúvať svoje vlastné vnútorné hlasy, nastavené podľa ich vnútorných hodín, a kým nezačnú vidieť svoj výskum ako výraz svojich najskrytejších pocitov.
Oživenie Freuda? Možno. Ale prečo si nevypočuť vnútorný hlas, prichádzajúci z vnútra modernej vedy? Tento hlas je poctivý. Hľadá, a súčasne sa obáva, aby sa vedci nestali len vyznávačmi pohanského náboženstva, ktoré sa riadi iba svojskými čudáckymi zákonmi bez ohľadu na tikanie miliárd mikrohodín v ľudských hlavách a srdciach. (ač)
