Nález pristávacieho puzdra sondy, ktoré prinieslo kometárny materiál na Zem, je zatiaľ iba umeleckou víziou. FOTO - NASA
.
Stardust nezaslúžene v tieni
O kométach sa predpokladá, že ich tvorí medzihviezdny plyn a prach, ku ktorému výdatne prispeli už zaniknuté hviezdy. Sonda Stardust 2. januára 2004 absolvovala stretnutie s jadrom jednej z takých komét, nazvanou Wild 2. Jej úlohou bolo nabrať vzorky kometárneho prachu a zhruba o dva roky ich dopraviť na Zem na analýzu.
Úspech sondy Stardust ako keby zanikol vo vlne záujmu o osudy strateného marťanského modulu Beagle 2 a o pristátie roveru Spirit na Marse. Nezaslúžene, lebo priamy odber kometárneho materiálu sondou a jeho doprava na Zem je v kozmickom výskume ďalšou premiérou.
Sonda Stardust odštartovala vo februári 1999. Po absolvovaní 3,2 miliardy km preletela 2. januára vo vzdialenosti 236 km od jadra kométy Wild 2. Tú v roku 1978 objavil švajčiarsky astronóm, ktorého meno nesie. Okolo Slnka obieha raz za 6,39 roka. Zatiaľ sa však k Slnku na tejto dráhe priblížila iba asi šesťkrát. Krátko pred jej objavom totiž planetárny obor Jupiter svojou gravitáciou zmenil jej obežnú dráhu; Wild 2 predtým obiehala ďaleko za ním.
Ako v guľometnej paľbe
Stretnúť sa zblízka s kometárnym jadrom je čosi ako potĺkať sa v hmle okolo strieľajúceho guľometu. Slnečné žiarenie z neho uvoľňuje množstvo častíc, pohybujúcich sa obrovskou rýchlosťou, a tie môžu poškodiť sondu. Asi poltucet zrniek, šesťkrát rýchlejších ako bežná vystrelená guľka, napokon ochranným štítom sondy prenikol.
Stardust však prežila a svojím zberačom veľkým ako tenisová raketa nabrala iné zrnká do špeciálnej silikátovej aerogélovej látky (99,8 percenta jej objemu tvorí vzduch), ktorá ich poškodila iba minimálne. Vedci dúfajú, že takto „ulovili" aspoň tisíc zrniek väčších ako 15 mikrometrov. V januári 2006 má puzdro so zrnkami pristáť neďaleko základne vojenského letectva USA v štáte Utah.
Pri terajšom prelete z ochranného štítu sondy opatrne „vykukla" jej navigačná kamera. A získala skutočne pozoruhodné snímky jadra Wild 2. V prípade tejto kométy unikátne, pri kométach všeobecne však už jestvujú precedensy - pripomeňme si misiu európskej sondy Giotto pri Halleyho kométe v roku 1986 a americkej sondy Deep Space 1 pri kométe Borrelly v roku 2001.
Podivuhodný kometárny svet
No Stardust predsa už teraz zaznamenala aj všeobecne kometárny primát. Podľa šéfa vedeckého tímu tejto sondy Donalda Brownleea z University of Washington bádatelia očakávali, že sa stretnú s turbulentným prostredím prachu a ľadu, ktoré sa vplyvom slnečného žiarenia pomaly vyparuje. Kometárne jadro by malo byť nielen porózne, ale aj veľmi krehké, s dosť „rozmazanými" terénnymi tvarmi. Kamera Stardust však odhalila svet balvanov veľkých ako stodola, sto metrov vysokých útesov a divého skalnatého terénu, s akým sa kometárni vedci zatiaľ nestretli. Ak takýto terén prežil niekoľko priblížení k Slnku, musí byť jeho substancia pomerne pevná. Dokladá to aj niekoľko dopadových kráterov s priemerom až 1 km.
Povrch približne päťkilometrového jadra Wild 2 zrejme tvorí jemnozrnný materiál z hornín, ktorý stmeľujú zamrznutá voda, oxid uhoľnatý a metanol. Zdá sa, že by na ňom mohla bezpečne pristáť sonda. Ba aj astronaut, musel by si však dávať pozor, lebo čo len trochu silnejší odraz pri kráčaní po povrchu by ho pri gravitačnom zrýchlení na kométe 0,0001 g ľahko vyniesol na obežnú dráhu.
V povrchu sú však póry, keďže niektoré snímky Stardust jasne ukazujú plynoprachové prúdy prýštiace z Wild 2. Komplexná zmes starých pevných a mladých premenných terénnych znakov na jadre tejto kométy je asi dôsledkom jej krátkeho pobytu vo vnútornej oblasti slnečnej sústavy. Slnko ju svojím žiarením zatiaľ iba „načalo".
