Človek na Marse: fikcia či relatívne blízka budúcnosť? Paul Davies si myslí skôr to druhé. ILUSTRÁCIA - NASAProfesor Paul Davies (*1946) pochádza z Veľkej Británie, teraz žije v Austrálii. Pôvodným povolaním je teoretický fyzik. Na univerzitách v Anglicku a v Austrálii prednáša fyziku a filozofiu, vedie Austrálske astrobiologické centrum na Macquarie University v Sydney.
Publikoval viac ako sto odborných článkov o kozmológii, gravitácii a kvantovej teórii, spolupracuje s poprednými svetovými médiami. Zvlášť sa zaujíma o čierne diery a pôvod vesmíru.
V češtine vyšli jeho knihy Posledné tri minúty (1994), Sme sami? (1996), O čase (1999) a Piaty zázrak: pátranie po pôvode života (2001); všetky preložil Zdeněk Urban. Poslednou Daviesovou knihou je How to Build a Time Machine (Ako vytvoriť stroj času). Napísal aj science-fiction Fireball (Ohnivá guľa).
Paula Daviesa svojho času americký denník Washington Post označil ako najlepšieho populárno-vedeckého spisovateľa na oboch stranách Atlantiku. Jeho terajší článok v New York Times by sme nemali vnímať ako sci-fi, pretože má reálne základy.
Dejiny výskumu kozmu sú dejinami ľudských obetí. Posledným drastickým príkladom je vlaňajšia katastrofa Columbie. Ani prípadná kolonizácia Marsu, ktorá už nie je len naivnou víziou, by sa neobišla bez veľkých obetí: Tí, ktorí nájdu odvahu vycestovať na červenú planétu, by už nemali pýtať peniaze na spiatočné letenky; palivo by stálo príliš veľa. Jednosmerná letenka na Mars je jediným doteraz známym spôsobom zníženia astronomických nákladov na tento projekt (asi 800 miliárd dolárov), čo by umožnilo urobiť ho v dohľadnom čase reálnym.
Napísal to v New York Times austrálsky fyzik a filozof britského pôvodu Paul Davies.
Návrat z Noemovej archy
Keby sa červená planéta, aspoň v počiatkoch kolonizácie, zmenila pre mnohých odvážnych ľudí na čiernu dieru, aký zmysel by to malo? Davies odpovedá: V konečnom dôsledku by sa Mars mohol stať perspektívnou vesmírnou základňou ľudstva.
Modrej planéte podľa neho v tomto tisícročí hrozí veľa nebezpečenstiev, či už zrážka s asteroidom, rozsiahla epidémia alebo globálna vojna; mnohé môžu byť pre ľudí a pre celú planétu smrteľné. V tom prípade by sa „Marťania" mohli pokúsiť o nový návrat z Noemovej archy, vybudovanej na červenej planéte.
Číra utópia? Podľa Daviesa nie. Už teraz je zjavné, že Mars patrí k niekoľkým výnimočným miestam v slnečnej sústave, kde možno nájsť stopy bývalého života. Po jeho premrznutých a vysušených púšťach, ktoré boli kedysi dávno teplé a vlhké, tiekli rieky, boli tam jazerá a aktívne vulkány, planéta mala hustú atmosféru. Možno ešte aj teraz tam kdesi hlboko pod zamrznutým povrchom žijú mikroorganizmy. Prostredie na nej je síce pre človeka nebezpečné, ak by však prví osadníci boli dobre vybavení, mali by šance prežiť tam aj niekoľko rokov.
Davies súhlasí s Robertom Zubrinom, zakladateľom a šéfom spoločnosti Mars Society, že po Zemi je pre ľudí červená planéta druhým najbezpečnejším miestom slnečnej sústavy. Pri čoraz dokonalejších technických možnostiach ľudstva by na nej časom mohla vzniknúť kolónia, ktorá by už pomoc pozemšťanov ani nepotrebovala.
Osud prvých výskumníkov
Prví výskumníci nebudú ponechaní svojmu osudu. Skupina astronautov, medzi ktorými budú najmä vedci, priletí na Mars s najkvalitnejším technickým vybavením vrátane malého jadrového reaktora a pohyblivých robotov-roverov, oveľa dokonalejších ako Spirit, ktorý skúma povrch Marsu práve teraz. Prví osadníci budú schopní vyrábať kyslík, vodu a potravu a možno aj využívať niektoré miestne materiály. Každé dva roky, keď bude Mars na priaznivej obežnej dráhe, budú zo Zeme dopĺňať zásoby osadníkov a vysielať nových astronautov.
Davies si myslí, že americkí kozmickí špecialisti sa takýmto scenárom už tajne zaoberali. Vychádza z toho, že nemenovaný starší americký vedec mu povedal, že pred vypracovaním projektu Apollo ho pripravovali na let na Mesiac bez spiatočnej letenky. Udržať život na Mesiaci by však bolo zložitejšie ako na Marse.
Na Marse sa, samozrejme, človek stretne aj s obrovskými problémami. Červená planéta má veľmi riedku atmosféru, ktorá prepúšťa silnú radiáciu, čo nepochybne zvýši riziko výskytu rakoviny. Aj nižšia príťažlivosť môže priniesť doteraz netušené a dlhodobé zdravotné problémy bez možnosti kvalitnej lekárskej starostlivosti. Kedykoľvek môže zlyhať zariadenie, vyrábajúce životne dôležité produkty. Ak k tomu prirátame deprimujúce podmienky života v prostredí s veľkými teplotnými výkyvmi (od plus 30 stupňov Celzia do mínus 130), celkový stres a každodenné vypätie, pobyt na Marse určite nebude spôsobom, ako si predĺžiť život.
Ani Zem nie je bezpečná
„Bude správne žiadať od ľudí, aby súhlasili s takýmito životnými podmienkami v mene vedeckého výskumu alebo humanitárnych cieľov? Odpoveď musí znieť áno," tvrdí Davies.
Veď životunebezpečných zamestnaní nie je predsa málo ani teraz a tu, na Zemi. Príslušníci špeciálnych síl alebo skúšobní piloti sú len najviditeľnejšími príkladmi. Okrem toho existujú ľudia, ktorí sa zahrávajú so smrťou len v rámci adrenalínových športov alebo v mene nového dobrodružstva.
„Pracujem s mladými ľuďmi, ktorí študujú astrobiológiu a planetárne vedy, a je medzi nimi veľa nadšencov, ktorí by si zobrali jednosmernú letenku na Mars hneď teraz. Rozumnejšie by však bolo posielať tam ľudí, ktorí už na Zemi prežili väčšiu časť svojho života," píše Davies.
Ak by NASA nedotiahla projekt jednosmernej cesty do konca, zrejme sa nájdu iné, dobrodružnejšie kozmické spoločnosti v Európe alebo v Ázii, ktoré to skúsia.
„Ľudstvo neurobí svoj ďalší obrovský skok bez rizika," uzatvára Davies.
MICHAL AČ
